Sovička Lunka a záhada stratených hviezd

V dutine starého duba na kraji tichého lesa bývala malá sovička menom Lunka. Mala okrúhle jantárové očká a mäkučké perie sfarbené ako večerná hmla. Najradšej zo všetkého však každý večer, keď sa les uložil na odpočinok, sedávala na svojom obľúbenom konáriku a počítala hviezdičky na oblohe. Robila to pomaličky, jednu po druhej, akoby vítala každého malého svetelného priateľa menom.

Jedného večera sa však Lunka pri počítaní zarazila. Raz, dva, tri… a zrazu na tom istom mieste, kde inokedy žiarili tri drobné hviezdičky vedľa seba ako perličky na šnúrke, zívala len čierna prázdnota. Lunka si pretrela očká krídelkom, pozrela sa znovu a znovu, no hviezdičky tam naozaj neboli. Srdiečko jej trochu poskočilo od zvedavosti aj miernej starosti a rozhodla sa, že to musí preskúmať.

Vyletela zo svojho domčeka v dutine starého duba a tichučko sa niesla ponad koruny stromov k lesnému jazierku. Zdalo sa jej, že práve odtiaľ bude mať na nočnú oblohu ten najkrajší výhľad. No skôr, než tam doletela, začula spod seba čudné šuchotanie a ešte čudnejšie odfukovanie, akoby niekto ťahal ťažké vrece plné zemiakov popri krovinách.

Keď zvedavo nakukla dolu, uvidela buclatého mrožíka, ktorý sa práve pretláčal pomedzi kapradie a pritom si o konár zachytil jeden zo svojich fúzikov. „Ajaj, au, prepáčte, len sa tadiaľto potrebujem dostať k vode,“ zahundral mrožík a zamával plutvičkou tak nešikovne, že sa preklopil rovno do najbližšieho kríka čučoriedok. Lunka sa musela potichu zachichotať – veď vidieť mrožíka na súši, ako sa preváľa krovím ďalej od mora, bolo naozaj vzácne divadlo.

„Ahoj,“ zahúkala Lunka a zosadla si vedľa neho na burinu. „Ja som Lunka. A ty si asi ďaleko od domova, mrožík.“ „Volajú ma Vini,“ odpovedal mrožík a otriasol si z chrbta lístie a dve prekvapené húsenice. „Chcel som si len trochu poplávať v jazierku, kým moja rodina spí, ale zablúdil som v tomto vašom lese plnom konárov, ktoré akoby na mňa číhali.“ Keď mu Lunka porozprávala o zmiznutých hviezdičkách, Viniho okrúhle očká sa rozžiarili záujmom a hneď ponúkol pomoc, hoci lietať vôbec nevedel a namiesto krídel mal len šikovné, no ťažkopádne plutvičky.

Vydali sa teda spolu k jazierku – Lunka potichu letela nízko nad zemou a Vini sa kotúľal a poskakoval popri nej, pričom raz omylom vrazil rovno do konára a spadol tak smiešne na chrbát, že sa mu pri tom rozosmiala aj malá jazvečica, ktorá práve vykúkala zo svojej nory. „Nie som na súš stavaný,“ zamrmlal Vini s úsmevom, otriasol sa a pokračoval ďalej, akoby sa vôbec nič nestalo.

Po chvíli chôdze stretli starého fúzatého ježka, ktorý sedel na machu a popíjal kvapku rannej rosy. Keď sa ho spýtali na hviezdičky, ježko sa zamyslene poškrabal na bruchu a povedal: „Videl som minulú noc na hladine jazierka čudné trblietanie, akoby sa tam kúpalo niekoľko malých svetielok. Možno by ste sa tam mali pozrieť skôr, než začnete hľadať v oblakoch.“ Lunka s Vinim sa na seba pozreli s nádejou a rozbehli sa – teda Lunka odletela a Vini sa rozbehol, čo mu dovolili jeho krátke plutvičky.

Cestou k jazierku sa im ešte pripletala do cesty líška so svojimi tromi mláďatami, ktoré práve nacvičovali, ako sa potichu prekrádať medzi kríkmi. Keď uvideli Viniho, ako sa nemotorne kotúľa po lesnej pôde a pritom si potichu pobrukuje pesničku o mori, malé líšatka sa nedokázali ubrániť smiechu a jedno z nich sa dokonca prevalilo od chichotu na chrbát. Vini sa síce trochu začervenal, no vzápätí sa k nim pridal a ukázal im, ako vie zamávať plutvičkou na pozdrav, čím rozosmial celú líščiu rodinku ešte viac.

Keď konečne dorazili k jazierku, uvideli na jeho hladine skutočne tri jemné svetielka, ktoré sa chveli a trblietali medzi leknami a odrazom mesiaca, akoby si tam v pokojnej vode hrali na schovávačku. Vzduch bol plný vône vlhkého machu a tichého bzučania nočného chrobáčika, ktorý si lietal tesne nad hladinou a zvedavo pozoroval, čo sa to deje. Vini sa nadšene vrhol rovno do vody, aby jednu z hviezdičiek chytil do plutvičky, no keď sa vynoril, mal na hlave len mokrú vodnú riasu a sklamane si odfukoval. „Zmizla mi presne pod plutvičkou!“ zvolal prekvapene, čím rozvlnil celú hladinu tak, že sa svetielka rozutekali na všetky strany ako vystrašené rybičky.

Vini to skúsil ešte raz, tentoraz opatrnejšie, no keď natiahol plutvičku k najbližšiemu svetielku, to sa mu len vykĺzlo spod plutvičky a rozdelilo sa na dve menšie chvejúce sa iskričky. „Asi na ne budem musieť ísť ináč,“ povzdychol si a so šplechnutím sa vyškriabal späť na breh, kde sa poriadne vytriasol ako mokrý koberec, čím Lunku obsypal drobnými kvapkami vody a niekoľkými prekvapenými slimáčikmi.

Lunka si sadla na kameň pri brehu a chvíľu len tíško pozorovala hladinu, ako sa upokojuje. Uvedomila si, že hviezdičky sa asi len šmykli z oblohy dolu ako kvapky rosy a teraz sa hrajú so svojím vlastným odrazom, možno trochu vystrašené z toho, ako ďaleko od svojich sestričiek na nebi sa ocitli. „Netreba sa naháňať za niečím, čo sa bojí,“ pošepkala potichu, akoby hovorila sama k sebe. „Treba len počkať a ukázať mu, že sa nemá čoho báť.“

Rozhodla sa teda, že rozprestrie svoje mäkké krídla tesne nad hladinou a nechá na perí zaligotať trošku mesačného svitu, ktorý sa tam vždy rád usadí. Vini si sadol vedľa nej potichučko, tentoraz bez jediného šplechnutia, a spolu čakali, kým sa hladina úplne upokojí a odraz mesiaca sa rozprestrie ako strieborný obrus.

Po chvíli sa jedno zo svetielok pomaličky nadvihlo z vody, akoby sa chytilo mesačného svitu na Lunkinom pierku, a tichučko sa vznieslo naspäť k oblohe, kde sa hneď rozžiarilo na svojom starom mieste. Za ním nasledovalo druhé a napokon aj tretie svetielko, akoby sa všetky tri konečne nabrali odvahu vrátiť sa domov medzi svojich hviezdnych súrodencov. Obloha sa opäť rozžiarila celá a Lunka s Vinim sledovali, ako tri drobné svetielka zaujali svoje miesta presne tak, ako to mala Lunka rada.

Vini sa spokojne pretiahol na brehu a zívol tak veľkoryso, že mu skoro spadli fúziky do vody. „To bola ale noc,“ povedal ospalo. „Ešte že som sa dnes stratil práve v tomto lese.“ Lunka sa naň usmiala a súhlasne prikývla, pretože aj ona bola rada, že jej pri hľadaní stratených hviezdičiek robil spoločnosť práve takýto neohrabaný, no láskavý priateľ.

Keď sa obloha nad lesom rozžiarila do posledného pokojného trblietania, Lunka odprevadila Viniho kúsok cesty späť k jazierku, kde už na neho čakala jeho ospalá rodina, a potom sa sama tichučko vrátila do svojho dubového duplíka. Uložila sa do mäkkého machu, ešte raz sa pozrela von na tri navrátené hviezdičky a s pokojným úsmevom na zobáčiku zaspala, vediac, že aj to, čo sa na chvíľu stratí, sa väčšinou samo nájde cestu domov.

Ponaučenie

Keď sa niečo stratí alebo nám niečo chýba, pokoj a trpezlivosť dokážu viac než unáhlený zhon a strach. Aj to, čo sa na chvíľu vzdiali, sa časom samo vráti, ak mu na to necháme dostatok pokoja a láskavosti.