Veverička Riki a Majstrovstvá v skrývačke

Veverička Riki býva v starom bukovom lese, kde sa preslávila tým, že sa vie schovať tak dobre, že ju nenájde ani najbystrejší jastrab. Vie sa prilepiť na konár tak, že vyzerá ako obyčajný hrbolček kôry, a vie zadržať dych na dlhšie, než by ktokoľvek v lese čakal. Keď raz počula od sťahovavých vtákov, že v meste sa každý rok koná veľká hra na skrývačku, do ktorej sa zapájajú desiatky detí aj zvieratiek z celého okolia, rozhodla sa hneď, že tam musí ísť. Veď kto by mal vyhrať, ak nie ona, ktorá sa v lese schová aj pred vlastným tieňom?

Do mesta dorazila práve vo chvíli, keď na Trhovom námestí viseli farebné plagáty s nápisom Majstrovstvá mesta v skrývačke a okolo nich sa tlačil hlúčik detí aj zvieratiek, ktoré si medzi sebou nervózne šepkali stratégie. Riki sa s chvostom vztýčeným ako zástava prihlásila hneď na mieste, presvedčená, že tu v meste to bude ešte jednoduchšie ako doma medzi stromami. Napokon, myslela si, mesto má oveľa menej jastrabov než les.

Prvý, koho stretla, bol bacuľatý škrečok Tomko, ktorý poznal každú medzeru v plote aj každý kút za smetnými nádobami tak dôverne, akoby si ich sám vlastnoručne postavil. Vysvetlil jej pravidlá s takou vážnosťou, akoby vyučoval na univerzite, dlhými vetami o hraniciach ihriska aj o tom, že sa nesmie schovávať v cudzích domoch. Keď skončil, žmurkol a povedal, že najdôležitejšie pravidlo znie: kto sa nudí najlepšie, ten vyhráva.

Potom sa k nim pridala morča Vera, ktorá vedela predstierať nudu tak dokonale, že raz presedela celú hodinu vedľa hľadajúceho chlapca a ten si ju vôbec nevšimol, hoci sedela priamo oproti nemu na lavičke a labkami si pokojne čistila fúziky. A napokon dorazil aj ježko Sam, ktorý sa vedel stočiť do takej dokonalej gule, že ho ľudia pri kontajneroch pravidelne zamieňali za odhodenú loptu a niekedy sa ho dokonca pokúšali kopnúť späť do hry.

Riki sa na nich pozerala trochu blahosnívo. Veď oni sú len malí a pomalí, myslela si potichu, no ona má štyri rýchle labky a chvost ako padák, ktorý ju vynesie kamkoľvek potrebuje. Keď zaznel prvý hvizdok a hra sa začala, vybehla priamo k najvyššiemu stromu na námestí a vyšplhala sa až do koruny, presne tak, ako to robila stokrát doma pred jastrabom, bez toho, aby sa čo i len na chvíľu obzrela za seba.

Lenže mestský strom nebol hustý ako lesný a jeho koruna bola riedka ako staré čipkované závesy, cez ktoré presvitalo popoludňajšie slnko. Hľadajúci chlapec ju zbadal takmer okamžite, ukázal prstom hore a s výskotom zakričal jej meno skôr, než stihla poriadne vydýchnuť. Riki sa zahanbene zošmykla dolu po kmeni, jej chvost povisol ako mokrá handra a okolostojace deti sa tíško zachichotali.

V druhom kole to skúsila znova rovnako, tentoraz sa schovala za kvetináč, ktorý bol síce vysoký, ale úzky ako ceruzka, takže jej nadýchaný chvost trčal na všetky strany ako výstražný transparent. Znovu ju našli behom chvíľky, tentoraz dokonca skôr, než stihla poriadne zadržať dych, a Riki si nahnevane sadla na obrubník s pocitom, že mestské skrývačky sú akási čudná, nespravodlivá hra, ktorá jej nedáva žiadnu šancu.

Tomko si k nej prisadol a s plným ústom slnečnicových semienok jej vysvetlil, že v meste sa neschováva vysoko, ale nenápadne, lebo mestské oči hľadajú úplne inak než jastrabí zrak. Vera dodala, že treba stíchnuť tak, akoby sa človek premenil na súčasť ulice, a nehýbať sa ani chvostom, ani fúzikom. Sam len pokrčil ostnami, akoby chcel povedať, že niekedy je najlepšie schovanie práve to, že vôbec nevyzeráš ako niekto, kto sa schováva, ale ako niečo, čo tam už dávno bolo.

Riki počúvala s rastúcim údivom, lebo doteraz si myslela, že skrývačka má len jedno jediné správne riešenie, a to vysoko a rýchlo. Spýtala sa Tomka, ako sa dá naučiť byť súčasťou ulice, keď má chlpatý chvost a rýchle labky zvyknuté šplhať, a Tomko sa len usmial a povedal, že to najskôr uvidí sama, ak to skúsi.

V treťom, rozhodujúcom kole sa Riki rozhodla poslúchnuť svojich nových priateľov namiesto vlastných zvykov. Nevyšplhala nikam vysoko, ale vkĺzla medzi vrecia so zemiakmi pri zeleninovom stánku, stočila sa do klbka, chvost si opatrne omotala okolo tela a znehybnela tak, že vyzerala takmer ako obyčajný hnedý vak zabudnutý medzi ostatnými.

Čakala tam dlho, oveľa dlhšie, než bola zvyknutá čakať v lese, kde sa vždy radšej rýchlo hýbe ďalej za ďalším orieškom. Počula kroky hľadajúceho, jeho spomalené dýchanie tesne vedľa vriec, vôňu čerstvého chleba z neďalekej pekárne aj to, ako si popod nos hundral, že tu už asi nikto nie je. Srdce jej bilo rýchlo ako bubon, no naučila sa od Very, že aj bubon vie byť potichu, ak sa to naozaj chce.

A práve vtedy, uprostred toho dlhého čakania, pochopila niečo, čo jej v lese nikdy nenapadlo: že trpezlivosť dokáže byť rovnako šikovná ako rýchle labky, a že niekedy je najväčšia odvaha práve v tom, zostať pokojne na mieste, aj keď každá bunka v tele chce vyskočiť a utekať.

Keď napokon zaznel záverečný hvizdok, vyšlo najavo, že Riki zostala neodhalená až do samého konca, spolu s Verou, ktorá celý čas nehybne sedela na lavičke ako zabudnutá kabelka. Deti aj zvieratká sa rozosmiali, keď Riki vyliezla spomedzi vriec celá zaprášená, so slamkou zapletenou vo fúzikoch, no so šťastným úsmevom, aký v lese ešte nikdy nemala.

Na oslavu si všetci štyria sadli na schody pri fontáne a delili sa o slnečnicové semienka aj o zvyšky koláča, ktorý priniesla jedna z mestských detí. Riki im rozprávala o svojom lese, o šuštiacich korunách stromov a o tom, ako doma vyzerá skrývačka pred jastrabom, a oni jej zase o tajných uličkách mesta, ktoré poznali len oni. Keď sa slnko sklonilo k strechám domov a fontána sa zafarbila do zlatista, Riki vedela, že sa sem určite ešte niekedy vráti.

Cestou domov, s bruškom plným semienok a hlavou plnou nových skúseností, si Riki uvedomila, že to, čo jej fungovalo v lese, nemuselo fungovať v meste, a že práve vďaka priateľom, ktorí mysleli inak než ona, sa napokon naučila niečo, čo by sama nikdy neobjavila. A keď sa v podvečer usadila do svojho dutého stromu, prvýkrát v živote zaspávala s pocitom, že aj byť potichu a čakať môže byť malé dobrodružstvo.

Ponaučenie

To, čo nám funguje na jednom mieste, nemusí fungovať všade, a múdrosť je vedieť sa prispôsobiť a učiť sa aj od tých, ktorí to robia inak ako my. Niekedy je najväčšia odvaha práve v trpezlivosti a v tom, zostať pokojne na mieste, aj keď by sme najradšej utiekli.