Viktor a obor, čo pestoval mini búrky

Za mestom, tam, kde končili posledné záhrady a začínali vysoké lúky, stál zvláštny skleník. Každé ráno sa z neho ozývalo tiché hrmenie a občas z komína vyletela iskra modrého dažďa. Osemročný Viktor okolo neho chodieval na bicykli a vždy premýšľal, kto tam býva.

Jedného popoludnia sa veľké drevené dvere pomaly otvorili. Z nich vykukla obrovská chlpatá ruka a potom aj celý obor. Viktor sa najprv zľakol, no obor sa len usmial.

„Neboj sa,“ povedal hlbokým hlasom. „Volám sa Hromdul. Pestujem tu mini búrky.“

Viktor neveril vlastným očiam. Vo vnútri skleníka lietali malé obláčiky veľké asi ako kapusty. Jedna búrka prskala žltými iskričkami, druhá bubnovala dažďovými kvapkami o sklo a tretia sa pri každom zablikaní hlasno smiala.

„Každá má inú náladu,“ vysvetľoval Hromdul. „Keď vyrastú, pomáhajú prinášať dážď na suché polia a osviežujú lesy počas horúčav.“

Vtom silný vietor tresol do strechy skleníka. Jedno okno sa rozletelo dokorán a mini búrky vyleteli na všetky strany.

„Ó nie!“ zvolal Hromdul.

Za chvíľu nastal v okolí úplný zmätok. Nad práčovňou pršalo tak silno, že plachty tancovali ako duchovia. Nad pekárňou snežili malé chumáče múky a na námestí sa každému pri každom kroku zablyslo pod topánkami.

„Musíme ich pochytáť!“ povedal Viktor.

Hromdul vytiahol obrovské sklenené fľaše so striebornými vrchnákmi. Najprv chytili prskajúcu búrku pri rybníku. Viktor ju nalákal na zvonenie bicyklového zvončeka.

Potom naháňali dažďovú búrku po záhradách, kde zalievala kapustu tak usilovne, až sa slimáky vozili po listoch ako na šmykľavke.

Zostala už len jedna. Malá búrka menom Bublinka.

„Tá je najneposednejšia,“ povzdychol si Hromdul.

Bublinka odletela až na staré opustené ihrisko. Schovala sa do kolotoča a zakaždým, keď sa roztočil, zablyslo sa a ozval sa veselý smiech.

Viktor si všimol, že Hromdul zrazu zosmutnel. „Prečo vlastne pestuješ búrky?“ spýtal sa.

Obor si sadol na lavičku, až jemne zavŕzgala. „Keď som bol malý,“ povedal ticho, „ľudia sa báli každého hrmenia. Chcel som im ukázať, že búrky nemusia byť strašidelné. Že aj v oblakoch môže byť trochu radosti.“

Viktor chvíľu premýšľal a potom sa usmial. „Možno sa Bublinka nechce vrátiť do fľaše. Možno sa chce ešte chvíľu hrať.“

Spoločne roztočili starý kolotoč. Bublinka sa smiala, blikala drobnými svetielkami a pomaly sa upokojovala.

Hromdul otvoril veľkú sklenenú fľašu. „Poď domov, malá nezbednica,“ povedal láskavo.

Bublinka ešte raz zablikala, zakrúžila Viktorovi nad hlavou a napokon sama vplávala do fľaše.

Keď sa všetky mini búrky vrátili do skleníka, obloha sa upokojila. Večer sa nad mestom rozlial mäkký letný dážď a ľudia spokojne zaspávali pri tichom bubnovaní kvapiek.

Viktor sa vracal domov na bicykli a z diaľky ešte počul Hromdulov hlas: „Kedykoľvek budeš chcieť, môžeš prísť pomôcť polievať oblohu!“

A od toho dňa sa Viktor už nikdy nebál hrmenia. Lebo vedel, že niekde za lúkami možno práve Bublinka rozpráva oblakom ďalší veselý vtip.

Ponaučenie

Aj veci, ktoré na prvý pohľad pôsobia strašidelne, môžu mať dobré a krásne stránky. Keď niečomu porozumieme a pomôžeme si navzájom, strach sa zmenší.