Tobias a Ríša Oblakov

Tobias dostal hru na narodeniny od prastarej tety Violy, ktorá žila v meste plnom úzkych uličiek a vždy posielala darčeky zabalené do hnedého papiera a previazané hrubým motúzom — nikdy do farebných fólií ani lesklých stužiek, lebo ako sama hovorila, naozajstné veci nepotrebujú obal, ktorý je krajší ako obsah. Škatuľa s hrou bola stará a trochu odrbaná na rohoch, no na veku malo vyryté zlatými písmenami: Ríša Oblakov — Hra pre odvážnych, trpezlivých a tých, čo veria, že pravidlá majú zmysel. Tobias prečítal nápis dvakrát, zdvihol obočie — mal sedem rokov a zdvíhanie obočia mu išlo veľmi dobre — a opatrne otvoril škatuľu.

Vo vnútri bola hracia plocha zložená z deviatich farebných políčok: Hora Hrkálok so strieborným vrcholom, Rieka Spletených Kociek s modrými vlnkami, Záhrada Falošných Kariet so zelenými listami a ešte šesť ďalších oblastí, ktoré sa ligotali, akoby boli vytlačené nie atramentom, ale samotným mesačným svitom. V rohoch hracej plochy sedeli štyri figurky z bieleho dreva — oblačný rytier s kopijou z dúhového skla, morský koník s perleťovým chvostom, ohnivý šašo s malými zvončekmi na čiapke a jeden poriadne tučný kocúr červenej farby s malou zlatou korunou na hlave, ktorá mu pri každom pohybe padala priamo na nos.

Tobias si figurky prehliadol so záujmom, poukladal ich starostlivo na štartovacie políčko a zavolal mamu, aby si zahrali. Ale mama mala plnú kuchyňu hostí, otec práve odišiel pre tortu a sestra Lenka vyhlásila s výrazom svetabežca, že stolové hry sú nudné pre staršie dievčatá. Tobias teda hru zložil späť do škatuľky, dal ju na nočný stolík vedľa lampy a ukladal sa spať s pohľadom na zlaté písmená, ktoré sa v tme leskli slabým, teplým svetielkom — alebo sa mu to len zdalo, nevedel povedať.

Zdalo sa mu to len čiastočne.

Bol to malý zvuk, ktorý ho zobudil — nie hlasný ani prudký, skôr ako keby niekto rytmicky ťukal malou paličkou na okraj pohára s vodou. Ťuk. Ťuk. Ťuk-ťuk. Tobias otvoril oči a v prvej chvíli si myslel, že ešte spí, lebo na okraji nočného stolíka stála figurka oblačného rytiera — ale nie taká nehybná a drevená, akú tam dal pred spaním. Táto figurka sa hýbala. Kopija z dúhového skla sa pohupovala, rytier dupkal nôžkami veľkými ako Tobiasov necht a celý vykazoval postoj niekoho, kto má naozaj naliehavú záležitosť a zásobу trpezlivosti mu ubúda každou sekundou.

Tobias, som Flór, rytier Ríše Oblakov, povedal rytier hlasom tenším ako vlások, no prekvapivo zreteľným v nočnom tichu izby. Mám veľký problém a potrebujem ľudskú pomoc.

Tobias sa pomaly posadil. Pozrel na rytiera. Pozrel na škatuľku. Otrel si oči kĺbmi prstov a znovu pozrel na rytiera, ktorý medzitým netrpezlivo prekrížil paže.

Si živý? opýtal sa Tobias opatrne.

Veľmi, odpovedal Flór trochu urazeným tónom. A tiež veľmi zaneprázdnený. Môžem pokračovať?

Tobias prikývol a posadil sa riadnejšie, lebo keď niekto malý a drevený hovorí s takým odhodlaním, treba mu venovať plnú pozornosť.

Situácia bola nasledovná — a Flór ju vysvetlil rýchlo, chodiac pritom po okraji nočného stolíka sem a tam ako generál, ktorý plánuje bitku: v Ríši Oblakov existuje Zlaté Pravidlo, zapísané na Zlatej Platničke umiestnenej v samom strede hracej plochy, a toto pravidlo hovorí jednoducho, že v hre vyhrá ten, kto hrá čestne, múdro a s rešpektom k ostatným. Platička drží celú hru pohromade rovnako, ako svorka drží strany otvorenej knihy — bez nej sa všetko rozpadá. A práve to sa stalo. Pred niekoľkými dňami, konkrétne v stredu podvečer, niekto Zlatú Platničku premiestnil, a odvtedy vyhráva v Ríši Oblakov iba ten, kto podvádza, klame a ostatným hráčom hádzí polená pod nohy. Čestní hráči vždy prehrajú. Kocky padajú nesprávne. Karty ukazujú opak pravdy. A Ríša Oblakov sa pomaly mení z krásneho dobrodružného sveta na jeden veľký, hlučný a veľmi nespokojný chaos.

Kto to urobil? opýtal sa Tobias, hoci v bruchu mu začínalo svitať.

Flór sa odmlčal dlhšie, ako bolo nutné. Potom zamrmlal niečo, čo znelo ako červený kocúr.

Čo? spýtal sa Tobias.

Červený Kocúr, povedal Flór hlasnejšie, s výrazom niekoho, komu sa veľmi, veľmi nechce toto hovoriť. Volá sa Rudo. Nie je zlý. Je… roztržitý. Hľadal pohodlné miesto na poobedňajší spánok, prehrábal celú hraciu plochu, Zlatú Platničku si omylom zabudol niekde v hre a teraz nevie kde, lebo zaspal skôr, ako si stihol zapamätať miesto.

Tobias sa zakryl dlaňou ústa, aby mu Flór nevidel, že sa smeje. Keď sa trochu ovládol, povedal veľmi vážne: Nebudem komentovať.

Múdre rozhodnutie, prikývol Flór s uznaním.

Riešenie bolo teda jasné: niekto musí vstúpiť do hry, prehľadať tri hlavné oblasti a nájsť Zlatú Platničku skôr, než ju niektorá zmätená figurka vyhodí alebo zabuduje do iného pravidla. A keďže figurky v hre nemôžu samy hľadať vlastné pravidlá — to by bolo, ako keby sa kúsky šachu samy rozhodovali, kde stoja — potrebujú hráča zvonku. Niekoho živého. Niekoho so zdravým rozumom. Niekoho, kto je práve hore o polnoci.

Ja? opýtal sa Tobias.

Ty, potvrdil Flór. Si hráč. Hra je tvoja. A navyše si hore o polnoci, čo naznačuje buď nespavosť, alebo odvahu.

Alebo oboje, povedal Tobias a vyliazol z postele.

Vstúpenie do hry bolo prekvapivo jednoduché — Flór mu podal miniaturizačnú kocku, tú tmavofialovú šesťstennú, ktorú Tobias predtým len zbežne prehliadol a pokladal za súčasť inventára. Tobias ju hodil na hraciu plochu a v momente, keď kocka zastavila, svet okolo neho začal rásť do všetkých strán naraz — alebo skôr on sám sa zmenšoval, kým hracia plocha pod jeho nohami nebola pevná a teplá ako dlažba na slnku. Políčka boli veľké ako záhradné dlaždice, stromy na Hore Hrkálok v diaľke vyzerali ako skutočné a Flórov kôň — bytosť z dúhových pár, teplá na dotyk a voňajúca jemne po letnom daždi — sa pred nimi materializoval zo vzduchu a zdvorilo priklonil hlavu.

Tobias naňho vyliezol s pomocou Flórovej ruky, usadil sa medzi jemnými farebnými vírmi pary a ľahko, takmer bez hrkotu, sa vydali smerom k prvej oblasti.

Hora Hrkálok dostala meno nie náhodou — každý kameň na jej svahu vydával pri dotyku iný zvuk, od tichého jemného cinknutia cez strieborný zvonivý tón až po hlboký basový hrkot, a celá hora tak neustále hrala akúsi svoju vlastnú, nevyspytateľnú symfóniu, ktorá sa menila podľa vetra, teploty a toho, kto zrovna kráčal po jej kameňoch. Tobias musel uznať, že to bolo jedno z najkrajších miest, aké kedy videl — strieborné svahy, ligotavý vzduch a tá hudba, čo nevychádzala z nástrojov, ale zo samotnej zeme.

Keď sa však vyšplhali na stredný svah a začali systematicky prehľadávať vrstvy zvonivých kameňov, narazili na problém. Zlatá Platička sa tam nenachádzala. Namiesto nej tam sedela skupinka troch malých figuriek — snehových trpaslíkov v modrých čiapkach, s červenými nosmi a výrazmi ľudí, ktorí sa hádajú tak dlho, že zabudli, o čom sa pôvodne hádali.

To je moja trojka! kričal prvý trpaslík a mával kockou.

Nie je, mne vypadla z vrecka ešte pred dvomi dňami! kričal druhý.

Obaja sa mýlite, ja tú trojku vyhodil zo Záhrady Falošných Kariet a ešte mi ju nikto nevrátil! kričal tretí, hoci jeho hlas mal tú charakteristickú neistotu niekoho, kto si v skutočnosti nie je celkom ničím istý.

Flór sa zahľadel na nich s výrazom hlbokej únavy.

Rudo, zamumlal potichu.

Čo s nimi má spoločné Červený Kocúr? opýtal sa Tobias.

Keď Zlaté Pravidlo prestalo fungovať, kocky sa v celej hre pomiešali, vysvetlil Flór. Každý si myslí, že má nárok na všetko, lebo nikto nevie, čo komu patrí. Títo traja sa hádajú od utorka.

Tobias zosadol z koňa, prešiel k trpaslíkom a pokojne, bez toho, aby zvýšil hlas, povedal: Môžem pomôcť?

Trpaslíci sa na neho zahľadeli. Potom na seba. Potom znovu na neho — tentokrát s iskrou nádeje v malých okrúhlych očiach.

Si hráč? opýtal sa prvý opatrne.

Som, povedal Tobias.

Hráč z vonkajšieho sveta? spresnil druhý s nádejou, čo mu vyskočila na tvár ako slnko spoza mraku.

Áno.

Tak povedz ty, komu patrí tá trojka! kričali všetci traja naraz, a ich hlasy sa zmiešali do jednej veľkej kaše.

Tobias sa pozrel na kocku. Bola celkom obyčajná, bez akéhokoľvek rozlišovacieho znaku či mena. Zamyslel sa chvíľku — nie dlho, ale dôkladne — a potom povedal: Neviem, komu patrí táto konkrétna kocka. Ale viem, že každý z vás potrebuje jednu kocku, aby mohol hrať. Tak si vezmite každý jednu a začnite odznova.

Ticho — také husté a prekvapené, že bolo skoro hmatateľné.

Pokračovanie rozprávky –>