Čarovná lištička Lína a zlatá hviezdička

0:00 0:00

⏱️ Približný čas čítania: 6 minút

V hlbokom, voňavom lese pod veľkými smrekmi žila malá lištička menom Lína. Mala najčervenšiu srsť v celom lese a najzvedavejšie oči. Lína milovala deň – behala za motýlikmi, skákala cez potôčik a hrala sa s veveričkami. No keď slnko zašlo a les zahalila tma, Lína sa vždy schúlila v svojej noričke a triasla sa.

„Bojím sa,“ šepkala si každú noc. „Čo ak sa v tme stratím? Čo ak ma niekto nájde?“

Jedného večera sa na oblohe zjavila nádherná zlatá hviezdička. Svietila tak jasne, až celý les žiaril mäkkým zlatým svetlom. Lína vykukla z noričky a zamilovala sa do nej na prvý pohľad.

„Keby som sa k nej dostala a povedala jej svoje želanie, už by som sa nikdy nebála tmy,“ zašepkala si.

Nasledujúci večer sa Lína vybrala na cestu. Les bol plný šumov a tieňov. Srdce jej búšilo ako bubienok. Už po pár krokoch stretla svojho kamaráta ježa Bodríka.

„Kam ideš, Lína?“ spýtal sa Bodrík.

„Hľadám zlatú hviezdičku. Chcem jej povedať, aby som sa už nebála tmy,“ odpovedala Lína.

Bodrík sa zamyslel. „Sám sa tmy tiež trochu bojím… ale ak chceš, pôjdem s tebou.“

Cestou stretli aj malú sovu Sovku, ktorá vedela letieť vysoko a vidieť ďaleko.

„Pôjdem s vami,“ povedala Sovka. „Spoločne to zvládneme.“

Čím ďalej išli, tým bola tma hustejšia. Lína sa začala triasť. Vtedy Bodrík zvinul svoje ostne do gule a povedal: „Keď sa bojíš, drž sa ma. Moje ostne svietia, keď sa bojím – takto sa aspoň vidíme.“

Sovka zase začala ticho spievať ukoliebavku, ktorú jej kedysi spievala mama. Línino srdce sa pomaly upokojilo.

Po dlhej ceste prišli k veľkej lúke. Uprostred lúky stála stará, pokrivená jabloň a na jej najvyššej vetve sedela zlatá hviezdička. Svietila tak krásne, že celá lúka vyzerala ako v rozprávke.

Lína sa nadýchla a zavolala: „Zlatá hviezdička! Prosím ťa, daj mi odvahu, aby som sa už nikdy nebála tmy!“

Hviezdička sa jemne zľahla nižšie a svojím mäkkým hlasom povedala:

„Drahá Lína, odvaha nie je to, že sa ničoho nebojíš. Odvaha je robiť veci aj keď sa bojíš. Pozri sa okolo seba.“

Lína sa obzrela. Bodrík a Sovka stáli pri nej a usmievali sa. Všetci sa báli, ale išli spolu.

„Najkrajšie svetlo nie je na oblohe,“ pokračovala hviezdička. „Najkrajšie svetlo je v srdciach priateľov, ktorí ti stoja pri boku.“

V tom momente sa zlatá hviezdička rozžiarila ešte viac a jej svetlo sa rozlialo do sŕdc Líny, Bodríka aj Sovky. Odvtedy, keď bolo v lese veľmi tmavo, svietili si navzájom – Lína svojou červenou srsťou, Bodrík svojimi svietiacimi ostňami a Sovka svojimi veľkými múdrymi očami.

A tak sa Lína naučila, že aj keď sa človek bojí, s dobrými priateľmi zvládne všetko.