Dino a Svietiacie údolie - Rozprávky pred spaním pre deti

0:00 0:00

⏱️ Približný čas čítania: 11 minút

V dávnych časoch, keď po Zemi ešte nechodili ľudia, ale obrovské dinosaury, ležalo medzi vysokými sopkami a hustými papraďovými lesmi jedno zvláštne miesto. Volalo sa Svietiace údolie. V noci tam kamene jemne žiarili modrým svetlom a z močiarov sa ozývali podivné zvuky, ktoré pripomínali smiech aj šepot zároveň.

Práve neďaleko tohto údolia žil mladý dinosaurus menom Dino. Bol to malý zelený parasaurolophus s dlhým hrebeňom na hlave, ktorý mu pri behu poskakoval zo strany na stranu ako mäkká vetvička vo vetre. Dino bol zvedavý viac než ktokoľvek iný v stáde. Neustále sa niečo vypytoval, všetko skúmal a často sa dostával do problémov.

„Prečo sopka dymí?“ pýtal sa raz.

„Prečo majú pterodaktyly také dlhé zobáky?“

„A čo je za Svietiacim údolím?“

Jeho mama pri tom vždy len povzdychla.

„Raz sa tá tvoja zvedavosť postará o poriadne problémy.“

Lenže Dino si z toho veľa nerobil. V skutočnosti si myslel, že problémy sú začiatkom každého dobrodružstva.

Jedného večera, keď sa obloha sfarbila do oranžova a les začali zaplavovať tiene, začul Dino zvláštny zvuk. Nebolo to húkanie vetra ani kroky obrovských brachiosaurov. Znelo to ako plač.

Dino opatrne vykukol spoza papradia.

Pri jazierku sedel maličký ankylosaurus s veľkým kyjakom na chvoste. Vyzeral vystrašene.

„Hej,“ pristúpil k nemu Dino, „čo sa stalo?“

Malý dinosaurus si utrel oči.

„Volám sa Tiko… stratil som sa. Hľadali sme s rodičmi modré kryštály pri Svietiacom údolí a ja som zablúdil.“

Dino prehltol.

Svietiace údolie.

To miesto, kam mali mláďatá prísny zákaz chodiť.

Presne tam.

Normálne by sa možno otočil a utekal domov, ale Tiko vyzeral naozaj nešťastne. A okrem toho… Dino bol zvedavý.

„Neboj sa,“ povedal hrdo. „Pomôžem ti.“

Tiko síce nevyzeral úplne presvedčene, ale prikývol.

A tak sa obaja vydali cez tmavnúci prales.

Cesta bola čoraz strašidelnejšia. Obrovské stromy vrhali dlhé tiene, z kríkov sa ozývalo praskanie a nad hlavami im lietali pterodaktyly, ktoré občas vydali škrek pripomínajúci pokazenú trúbku.

„Myslíš, že nás niečo sleduje?“ zašepkal Tiko.

Dino sa snažil tváriť odvážne.

„Samozrejme že nie.“

Vtom sa za nimi ozvalo hlasné:

„CHRUMPF!“

Obaja vyskočili tak vysoko, až Tiko skoro spadol do bahna.

Z krovia však nevybehol žiadny dravec. Bol to tučný stegosaurus s vetvičkou zaseknutou medzi zubami.

„Prepáčte,“ zamrmlal. „Kýchol som.“

Volal sa Bruno a bol neuveriteľne ukecaný.

„Kam idete? Čo robíte? Máte jedlo? Viete, že dnes som zjedol sedemnásť papradí?“

Dino si vymenil pohľad s Tikom.

„Hľadáme jeho rodičov pri Svietiacom údolí.“

Bruno zbledol.

„Tam? Vraj tam žije Tieňový rex!“

Tiko sa roztriasol.

„Čože?!“

Bruno dramaticky znížil hlas.

„Obrovský tyranosaurus. V noci vraj žiaria jeho oči ako dva mesiace.“

Dino sa síce tváril pokojne, ale vnútri ho pošteklil strach.

No zároveň aj vzrušenie.

Skutočný tyranosaurus?

To znelo ako najväčšie dobrodružstvo na svete.

„Idem s vami!“ vyhlásil Bruno.

A tak pokračovali traja.

Keď dorazili k Svietiacemu údoliu, všetci zostali stáť s otvorenými ústami. Kamene naozaj svietili modrým svetlom. Stromy boli pokryté zvláštnym machom a jazero sa ligotalo ako tekuté hviezdy.

„Páni…“ vydýchol Tiko.

Lenže vtom sa zem zachvela.

Dun.

DUN.

Z diaľky sa ozvalo mohutné zavrčanie.

vrr dinosaurus

0:00 / 0:00

Bruno sa schoval za najtenší strom v celom pralese, hoci za ním trčala polovica jeho tela.

„To je on! Tieňový rex!“

Z hmly sa začala vynárať obrovská silueta.

Dino cítil, ako mu srdce búši až v hrebeni na hlave.

Tvor sa približoval pomaly. Každý jeho krok otriasal zemou.

A potom…

„Au!“

Obrovský tyranosaurus zakopol o kameň a skutúľal sa priamo do svietiaceho jazera.

Voda vyšplechla na všetky strany.

Nastalo ticho.

Potom sa z jazera vynorila obrovská hlava.

„Nenávidím klzké kamene,“ zamrmlal tyranosaurus.

Dino prekvapene zamrkal.

Toto mal byť strašný Tieňový rex?

Tyranosaurus si ich všimol a zahanbene si odkašľal.

„Ehm… nič ste nevideli.“

Bol obrovský, ale vôbec nevyzeral zlomyseľne. Skôr… nešikovne.

„Ty nás nechceš zjesť?“ opýtal sa Tiko.

Rex sa zatváril urazene.

„Prosím vás. Po večeri nejem. Potom ma páli žalúdok.“

Bruno neveriacky otvoril papuľu.

„Takže si žiadna príšera?“

„Samozrejme že nie!“ odfrkol rex. „Volám sa Rexor a len tu strážim údolie.“

„Prečo?“ spýtal sa Dino.

Rexor zvážnel.

„Pretože pod jazerom sú vzácne kryštály, ktoré osvetľujú údolie. Niektorí dinosaury ich chcú ukradnúť.“

A práve v tej chvíli sa spoza skál ozvalo šušťanie.

Traja velociraptori!

Boli rýchli, prefíkaní a niesli veľké vrecia.

„Rýchlo!“ zasyčal jeden z nich. „Zoberme kryštály, kým nás rex nezbadá!“

Lenže rex si ich už dávno všimol.

„Ach nie,“ povzdychol si. „Zasa tí traja.“

Velociraptori sa rozbehli k jazeru, ale Dino dostal nápad.

„Bruno! Postav sa pred nich!“

„ČO?!“

„Tiko, priprav chvost!“

Tiko sa roztočil a svojím kyjakom nešťastne trafil Bruna do panciera. Bruno sa odrazil ako obrovská živá guľa a skutúľal sa priamo medzi velociraptorov.

„AAAAAA! BRZDYYY!“

Traja zlodeji popadali do bahna.

Rexor hlasno zareval a velociraptori sa rozutekali tak rýchlo, až za nimi zostali len oblaky prachu.

Nastalo ticho.

A potom sa Rexor rozosmial tak silno, až sa roztriasli stromy.

„To bolo úžasné!“

Bruno ležal hlavou v papradí.

„Myslím, že som videl lietajúce kokosové orechy.“

„Kokosy tu nerastú,“ poznamenal Dino.

„Tak potom to boli hviezdy.“

Krátko nato sa objavili Tikovi rodičia, ktorí ho konečne našli. Boli šťastní a neprestajne mu ďakovali.

„A ty,“ povedal Rexor Dinovi, „máš odvahu. Ale ešte dôležitejšie je, že si pomohol kamarátovi, aj keď si sa bál.“

Dino sa usmial.

Prvýkrát pochopil, že odvaha neznamená nemať strach. Znamená urobiť správnu vec aj napriek tomu, že sa človek bojí.

Keď sa vracal domov, obloha už bola plná hviezd. Dino sa cítil unavený, špinavý a šťastný zároveň.

Mama ho doma prísne pozrela.

„Bol si pri Svietiacom údolí?“

Dino stíchol.

„Možno trochu.“

Mama si povzdychla.

„Aspoň že si celý.“

Dino sa usmial a zvalil sa do mäkkého hniezda z listov.

Ešte chvíľu počúval nočný spev pralesa a premýšľal, aké ďalšie tajomstvá asi ukrýva svet dinosaurov.

A niekde ďaleko v údolí práve Rexor zasa zakopol o ten istý kameň.

„AU!“

Ponaučenie

Skutočná odvaha neznamená nebáť sa. Znamená pomôcť druhým a urobiť správnu vec aj vtedy, keď máme strach. A niekedy sa ukáže, že to, čo vyzerá strašidelne, vôbec nemusí byť zlé.