Dievčatko a lietajúci ostrov

Vysoko nad krajinou, kam už nedolietali ani najväčšie vtáky a kde sa oblaky menili na mäkké strieborné rieky, sa ukrýval zvláštny lietajúci ostrov. Nebol zakreslený na žiadnej mape a objavil sa iba raz za mnoho rokov, keď sa nočná obloha zafarbila do tmavomodrej farby a vietor začal voňať po daždi a horských bylinkách.

Nikto presne nevedel, kto ostrov vytvoril. Staré príbehy hovorili, že kedysi dávno slúžil ako miesto, kde sa zbierali všetky zabudnuté nápady, sny a veľké vynálezy. Každá myšlienka, ktorú ľudia nestihli dokončiť, vraj odletela práve tam.

Jedného večera sedela {{dievca}} pri okne a sledovala oblohu. Nebola ospalá. Vietor jemne hýbal záclonami a mesiac svietil nezvyčajne jasno. Zrazu sa medzi oblakmi objavila obrovská žiarivá silueta ostrova. Vyzeral ako kus krajiny plávajúci priamo vo vzduchu.

V tej chvíli sa pod oknom ozvalo tiché šušťanie. Na parapete pristál malý papierový vták zložený zo zvláštneho trblietavého papiera. V zobáčiku niesol drobný lístok.

„Ostrov potrebuje pomoc. Príď ešte pred svitaním.“

{{dievca}} si najskôr myslela, že sa jej to sníva. No keď otvorila okno, papierový vták sa zrazu zväčšil tak, že sa naň dalo sadnúť. Krídla sa mu rozžiarili jemným modrým svetlom.

A tak sa {{dievca}} vydala na cestu vysoko nad oblaky.

Let trval dlho. Pod nimi sa mihali rieky, lesy aj horské štíty, až napokon dorazili k ostrovu. Bol nádherný a zvláštny zároveň. Stromy mali priesvitné listy, ktoré svietili ako lampáše, potoky tiekli dohora a kamene sa pomaly vznášali vo vzduchu.

No ostrov nevyzeral veselo.

Mnohé svetlá zhasínali a obloha nad ostrovom bola sivá. V strede stála obrovská krištáľová brána, ktorá bola popraskaná.

Pri bráne čakal podivný muž v dlhom tmavom plášti. Oči mu svietili zeleným svetlom a v rukách držal tenkú striebornú paličku.

„Tak predsa niekto prišiel,“ povedal pomaly.

{{dievca}} ustúpila o krok dozadu.

„Kto ste?“

Muž sa usmial, ale jeho úsmev pôsobil chladno.

„Som správca zabudnutých nápadov. Kedysi sa sem dostávali vynálezcovia, maliari aj cestovatelia. Dnes už ľudia takmer nesnívajú. Ostrov slabne.“

„A prečo ste ma zavolali?“ spýtala sa {{dievca}}.

„Pretože existuje posledná šanca. V srdci ostrova sa ukrýva Záhrada neobjavených vecí. Ak sa do rána nerozsvieti, ostrov zmizne navždy.“

Potom však mužov hlas stíchol.

„Ale pozor. Nie každý na ostrove chce, aby sa to podarilo.“

V tej chvíli sa zem mierne zachvela a z tieňa obrovskej skaly vystúpila vysoká postava v striebornom odeve. Mala ostrý hlas a pohybovala sa tak ticho, akoby ani nekráčala po zemi.

„Ostrov musí zmiznúť,“ povedala prísne. „Ľudia si už nezaslúžia nové nápady. Všetko chcú rýchlo a bez rozmýšľania.“

Bola to Strážkyňa prázdnoty — bytosť, ktorá sa živila zabudnutými myšlienkami. Čím menej ľudia premýšľali a tvorili, tým bola silnejšia.

„Nikto nesmie vstúpiť do záhrady,“ dodala a lusknutím prstov vyslala po oblohe tmavé iskry.

Cesta sa začala meniť na kamenné bludisko.

{{dievca}} však pokračovala ďalej. Musela prejsť tromi skúškami ostrova.

Prvá skúška sa odohrávala v Lese ozvien. Stromy tam opakovali všetko, čo človek povedal. Ak niekto klamal alebo sa chvastal, ozveny zosilneli tak veľmi, že človek stratil smer.

{{dievca}} preto kráčala potichu a hovorila iba pravdu. Les ju pustil ďalej.

Druhá skúška bola zvláštnejšia. Na obrovskej lúke stáli stovky nedokončených vynálezov — lietajúce bicykle, hudobné lampy či knihy, ktoré samy rozprávali príbehy. Každý predmet sa dal dokončiť iba tým, kto dokázal vymyslieť nový spôsob použitia.

{{dievca}} si všimla malý stroj, ktorý nikto nevedel spustiť. Mal stovky drobných koliesok a prázdnu sklenenú guľu.

Dlho premýšľala, až napokon do gule vložila obyčajné pierko, ktoré našla cestou. Stroj sa rozžiaril a začal vytvárať malé svetelné mapy oblohy.

„Predstavivosť,“ ozval sa hlas ostrova. „To je energia, ktorá nám chýbala.“

Tretia skúška bola najťažšia.

{{dievca}} prišla ku krištáľovému jazeru. Na hladine sa ukazovali obrazy budúcnosti. Strážkyňa prázdnoty sa objavila znovu.

„Stačí odísť,“ povedala ticho. „Ak ostrov zmizne, nič sa nestane. Ľudia budú žiť ďalej.“

Na hladine jazera sa objavili pohodlné a jednoduché svety, kde nikto nemusel nič vymýšľať, tvoriť ani skúšať nové veci.

Na prvý pohľad to vyzeralo lákavo.

Ale {{dievca}} si uvedomila niečo dôležité.

Bez nových nápadov by svet zostal stále rovnaký. Nikdy by nevznikli nové hry, príbehy, hudba ani objavy. Ľudia by prestali byť zvedaví.

A práve zvedavosť robí svet zaujímavým.

„Nie,“ povedala pevne. „Ostrov nesmie zmiznúť.“

Vtom sa jazero rozžiarilo a z jeho stredu vystúpil obrovský strom zo svetla. Jeho vetvy sa rozleteli po celom ostrove a všetky zhasnuté lampy sa znovu rozsvietili.

Strážkyňa prázdnoty ustúpila do tieňov a pomaly sa rozplynula ako hmla.

Obloha nad ostrovom sa vyčistila a vietor priniesol zvláštnu vôňu dažďa a papiera.

Správca ostrova sa usmial.

„Zachránila si miesto, kde vznikajú nové myšlienky.“

Potom podal {{dievca_dat}} malú trblietavú škatuľku.

Vo vnútri nebolo nič.

„To je semienko nápadu,“ vysvetlil. „Nikdy nevieš, čo z neho raz vznikne.“

Keď sa {{dievca}} ráno zobudila vo svojej posteli, myslela si, že to bol iba sen.

No na stole pri okne ležala malá trblietavá škatuľka.

A keď ju otvorila, na okamih sa v nej objavila malá žiariaca mapa lietajúceho ostrova.

Ponaučenie

Predstavivosť a zvedavosť sú veľmi dôležité. Nové nápady často vznikajú práve vtedy, keď premýšľame, skúšame nové veci a nebojíme sa používať fantáziu.