Matej a Veľké Snehovanie

Výlet na sever začal celkom dobre — až do chvíle, keď Matej urobil ten jeden chybný krok. Bolo popoludní, keď slnko viselo nízko nad horizontom a vrhalo na zamrznuté jazero zlatooranžový jas, akoby sa niekto rozhodol rozliať med po celej ľadovej ploche. Mama so sesternicou Evkou obdivovali vzdialené hory, na ktorých hrebeni sedeli husté mráčiky ako nadýchané šišky z cukrárne, otec fotografoval akési snehové kuriatko, ktoré sedelo na kameni s mimoriadne dôstojným výrazom a zjavne si bolo vedomé svojej jedinečnosti. A Matej — nuž, Matej sa len tak prechádzal po ľadovej ploche, pozeral na bubliny zamrznuté hlboko pod nohami a šmýkal sa v čižmách, keď pod jeho pravou nohou zapraskalo niečo, čo by zdravý rozum okamžite rozpoznal ako varovanie.

Ale zdravý rozum mal v tej chvíli Matej niekde celkom inde. Raz-dva sa pod ním otvoril ľad — nie do studenej vody, ako by každý čakal, ale do dlhej kĺzačky. Bol to okrúhly, hladký tunel z priehľadného ľadu a cez jeho steny bolo vidieť modrofialové vrstvy zeme a zamrznutých usadenín, ako keby sa človek pozeral cez obrovské staré sklo. Matej zakričal, roztiahol ruky, ale tunel bol prirýchly a príliš klzký — a tak sa skĺzol dole ako mramorová gulička v hre. Cez zatáčku doľava, cez zatáčku doprava, cez rovný úsek, kde na sekundu uvidel celú modrobielu krásu podzemia, a potom ho na konci zachytilo niečo mäkké a biele — snehová závej veľká ako rozložená pohovka, ktorá vyzerala tak, akoby tam bola presne na to, aby zachytávala prekvapených osemročných chlapcov.

Matej vstal, otrepal si z bundy sneh a rozhliadol sa. To, čo uvidel, nestíhal ani spočítať, ani vstrebať naraz — bol to celý svet pod ľadom, osvetlený modrými a striebornými svetlami, ktoré vychádzali priamo z ľadových stien ako svietivé žilky v obrovskom neraste. V strede sa rozprestierala zasnežená pláň s vyvýšeninami zo všetkých strán ohraničená klenbou priehľadného ľadu, cez ktorú bolo hore vidieť tmavšie nebo vonkajšieho sveta. A všade naokolo zvieratá.

Polárne medvede s farbárskymi zásterami miešali sneh vo veľkých kameninových nádobách. Sobi si navzájom merali rohy, nie preto, že by sa hádali, ale preto, že jednému z nich patrila meracia páska a chcel ju späť. Skupinka tučniakov si rýchlo prezerala zmačkanú papierovú brožúrku s nápisom PRAVIDLÁ VEĽKÉHO SNEHOVANIA a jeden starý, mohutný mrož sedel za improvizovaným stolom pokrytým papiermi s výrazom sudcu, ktorý už v živote videl všeličo a nič ho nemôže prekvapiť. Bolo to zreteľne veľmi dôležité podujatie.

„Človiečik!“ zvolal niekto celkom blízko vedľa Mateja a on sa rýchlo obrátil.

Stála tam polárna líška — trochu menšia, než by čakal, s výrazne oranžovými očami, ktoré ho skúmali s mimoriadnou vážnosťou. Líška bola zahalená v niečom, čo zrejme malo byť elegantným plášťom, ale v skutočnosti to boli tri šatky rôznych farieb uviazané okolo seba tak, ako to zvládne niekto, kto nemá palce, ale má veľkú vôľu.

„Výborne, výborne,“ pošepkala líška, obzrela sa cez plece a uistila sa, či ich niekto sleduje.

Nikto ich nesledoval.

„Neplašte sa. Volám sa Fika. Nie som tu žiadna agentka, to určite nie — len náhodou zbieram stratené šatky a zároveň pozorujem terén.“

Odmlčala sa.

„Dobre, som tajná agentka. Ale moja misia je striktne dôverná a nehovorte to nikomu.“

Matej otvoril ústa, aby sa opýtal, načo sa teda vôbec predstavila, no líška pokračovala bez zastavenia.

„Toto Veľké Snehovanie je katastrofa,“ prešepkala Fika a ukázala tlapou na pláň. „Vidíš tie sochy?“

Matej sa pozrel.

Bolo tam skutočne niekoľko začatých diel — polárny medveď s farbárskou zásterou sa pokúšal vytvarovať snehového mroža a nebol s výsledkom spokojný, iná skupina budovala čosi, čo malo byť pravdepodobne rybou, hoci zatiaľ to vyzeralo skôr ako halapartňa, a ďalší pracovníci sklonení nad veľkou guľou snehu diskutovali potichu, ale veľmi zanietene.

Všetky sochy však mali jeden spoločný a nepríjemný problém: len čo tvorcovia dokončili nejakú časť a presunuli sa na ďalšiu, tá predchádzajúca sa začala drobiť a rozpadať. Fúzy mroža sa obsypali. Plutva ryby sa zrútila. Celý bok jednej snehovej sochy sa zosypal na hromadu suchého prášku.

„Snehový kameň,“ vysvetlila Fika varovným hlasom. „Čarovný kameň, ktorý zaručuje, že sneh drží správny tvar aspoň tri celé dni. Bez neho je sneh ako múka, sype sa a nedrží. A kameň si omylom odniesol Mrčo.“

Matej naklonil hlavu.

„Kto je Mrčo?“

„Zábudlivý tuleň,“ odpovedala Fika s tým výrazom, akým sa hovorí o niekom milovanom, ale mimoriadne komplikovanom. „Fantastický tvor. Srdce na dlani, alebo skôr na plútve. Na tohoročné Snehovanie chcel priniesť čaj v termoske, aby sa mali súťažiaci čím zahriať. Namiesto toho vzal Snehový kameň, lebo vyzerá trochu ako obyčajný kameň: sivý, okrúhly a studený – a odišiel kamsi do labyrintu, kde si zvyčajne dopraje popoludňajší spánok, keď je príliš vzrušený na to, aby spal v noci. Mrčo miluje studené veci na ležanie. Na kameň si sadol, oprel si oň hlavu, a keď sme si Kameň šli zobrať, nebolo ho nikde nájsť.“

Matej chvíľu premýšľal.

„Tak poďme ho nájsť.“

Fika pomaly zažmurkala, akoby práve dostávala dôležité inštrukcie zo svojho veliteľstva niekde vo vzdialenej ľadovej centrále.

„So zaradením teba do misie súhlasím. Poďme.“

Ľadový labyrint, do ktorého vstúpili, bol obdivuhodný spôsobom, ktorý sa len ťažko opisuje — museli by ste ho vidieť. Steny boli priehľadné, ale nie číre ako klzisko. Mali hlbokú modrozelenú farbu, takmer ako more pozorované z lode, keď je voda pokojná a slnko sa ešte nerozhodlo, či dnes vyjde.

Miestami cez ne bolo vidieť zamrznuté bubliny veľké ako lopty, rybky prezimujúce v ľade ako v obrovských spiacich kapsulách a raz dokonca aj akúsi veľmi zaskočenú žabu, ktorá si tam očividne ľahla na zimný spánok a zabudla, že je pod arktickým jazerom, čo nie je práve bežné miesto pre žaby.

Chodby sa vetvili, stúpali, klesali a obracali spôsobom, ktorý bol prakticky nelogický, ale vizuálne pôsobivý.

„Vieš, kde Mrčo zvyčajne spí?“ spýtal sa Matej.

Fika sa zastavila, vytiahla zmačkaný papierik z pásu šatiek, rozvinula ho, otočila hore nohami, potom naspäť, zamyslela sa a s agentskou dôstojnosťou ho schovala.

„Mám mapu,“ oznámila. „Je dôverná, ale v podstate hovorí: ísť doprava, potom doľava a potom sa opýtať Ralfa.“

„Kto je Ralf?“

Fika ukázala dopredu.

Za rohom stál sob — nie malý, ale ani obrovský, niekde medzi tým, tak akurát — s parohmi, na ktorých visel zabudnutý vianočný zvonček, čo cinkal pri každom pohybe hlavy. Sob stál nehybne a polohlasne si spieval tú istú melódiu dookola, pokojne a systematicky, akoby to bola vec verejného záujmu:

„Ticho, ticho, sneh padá…
ticho, ticho, sneh padá…“

„To je Ralf,“ povedala Fika slávnostne. „Pozná každý kút labyrintu naspamäť, lebo tu spieva každý deň a počas spievania si všíma okolie. Ale treba sa ho pýtať medzi slohami, keď spieva, nepočuje.“

Matej počkal na prestávku v piesni.

Mrčo otvoril jedno oko. Bolo okrúhle, tmavé a lesklé ako čerešňa. Potom otvoril druhé. Pozrel sa na Mateja dlhým, sústredeným pohľadom niekoho, kto si nie je istý, či ešte stále sníva, alebo len verí, že už nesníva.

„Ach,“ povedal.

Potom:

„Aha.“

Potom dlho nič.

A napokon:

„To bol celkom príjemný spánok, poviem vám. Tento kameň je úplne fantastický podhlavník. Príjemne studený, ani trochu vlhký, okrúhly tak akurát…“

„Mrčo,“ prerušila ho Fika s agentskou prísnosťou, ktorej nedokáže odolať žiadny tuleň, „tento kameň je Snehový Kameň. Bez neho sa celé Veľké Snehovanie nemôže konať. Omylom si si ho odniesol namiesto termosky s čajom.“

Mrčo sa zahľadel na kameň. Potom na Fiku. Potom na Mateja. A potom zasa na kameň, takmer s náklonnosťou, s akou sa človek pozerá na niečo, čo mu doprialo výborný spánok, ale ukázalo sa, že mu to nepatrilo.

„To by vysvetľovalo,“ priznal nakoniec pomaly, „prečo bol čaj trochu… kamenistý. A prečo nič nevytieklo, keď som nakláňal termosku. Myslel som si, že je zamrznutý.“

Cesta späť bola rýchlejšia, jednak preto, že teraz už poznali cestu, a jednak preto, že Ralf sa rozhodol ísť s nimi a počas celej cesty spieval svoju pesničku, pričom každú chvíľu ukázal parohom správny smer.

Zvonček na parohu cinkal pri každej zákrute a Matej si pomyslel, že je to vlastne celkom dobrý navigačný systém, len trochu hudobný.

Mrčo niesol Snehový Kameň opatrne pred sebou na plútvach, s výrazom niekoho, kto si plne uvedomuje, že niečo pokazil, ale zároveň je hlboko presvedčený, že sa to celé dobre skončí, pretože takéto veci sa predsa vždy dobre končia.

Fika kráčala za nimi a potichu, no veľmi dôsledne, zaznamenávala celú výpravu do pamäte pre budúce správy.

Keď vstúpili späť na pláň Veľkého Snehovania, mrož-sudca vstal spoza stola a obzrel si ich skupinku s výrazom, akým starí mroži sledujú svet, skepticky, ale s tajnou nádejou.

Potom slávnostne prečítal zo zoznamu:

„Snehový Kameň bol nájdený. Súťaž pokračuje. Čas na stavbu sochy: predĺžený o tridsať minút z dôvodu mimoriadnych okolností.“

Ozval sa potlesk.

Partia polárnych medveďov plieskala veľkými plochými dlaňami, tučniaci nadšene dupotali na mieste tak, ako dupocú tučniaky, keď sú skutočne spokojné, a jeden sob kdesi vzadu dokonca zatrúbil rohom, čo nikto nečakal.

Mrčo odovzdal Kameň sudcovi s malým poklonením. Sudca ho postavil do stredu pláne a takmer okamžite bolo vidieť, ako sa sneh mení — zhusťoval sa, spevňoval sa a sochy sa prestali rúcať.

Matej zostal na pláni a len sa díval, ako zvieratá pracujú. Bolo to lepšie než akékoľvek divadlo.

Polárny medveď s farbárskou zásterou dokončil svojho mroža. S pravými ľadovými fúzmi, pripevnenými tak presne, že mrož-sudca uznanlivo prikývol hlavou a naznačil udelenie jedného bodu navyše.

Skupina bobrov, ktorú si Matej vôbec nevšimol, kedy sa tu objavila, postavila malý ľadový dom s komínom a dvoma oknami. Cez ne fúkal jemný vietor zvonku, čo vytváralo veľmi presvedčivý dojem útulnosti.

Tučniaci pracovali spoločne na niečom veľkolepejšom. Dlho nebolo jasné, čo to bude, ale napokon sa ukázalo, že ide o rybí trh v miniatúre — s pultmi, rybami z ľadu a dokonca aj malou ceduľkou s cenami. Ostatných to mimoriadne pobavilo, pretože bolo zrejmé, že tučniaci mali celý projekt naplánovaný do posledného detailu.

Fika postavila napriek tomu, že podľa vlastných slov agentky sochy nestavajú, jemnú ľadovú figúrku s tromi šatkami. A všetci sa tvárili, že si ju nevšimli, pretože bola naozaj veľmi pekná.

Mrčo, nie bez hrdosti, vytvoril sochu tuleňa spiaceho na okrúhlom kameni, ktorú mrož-sudca označil za:

„Autobiografické dielo s hodnotnou symbolikou a prekvapivou sebareflexiou.“

Ralf zaspieval svoju pesničku a zvonček na parohu jemne cinkal do taktu:

„Ticho, ticho, sneh padá…“

Matej si pomyslel, že ešte nikdy v živote nevidel nič také zvláštne, pokojné a zároveň krásne.

Všetko pod ľadom svietilo modrobielo. Sochy stáli pevne na svojich miestach a nikam sa neponáhľali. Celý ten podzemný svet fungoval presne tak, ako by svet fungovať mal — s trochou zmätku, s trochou omylov a napokon so spokojnosťou, ktorá prichádza vtedy, keď každý urobí to najlepšie, čo môže.

Potom ho Fika pohladila tlapou po ramene, mäkkou a teplou napriek všetkému.

„Čas ísť domov, ľudský chlapec,“ povedala. „Ľadový tunel ťa vynesie hore, ak si kľakneš pri tej bielej kruhovej diere v ľade tam vzadu a slušne ho poprosíš.“

Matej na ňu pozrel.

„Tunel treba prosiť?“

„Veci fungujú lepšie, keď sa k nim správaš slušne,“ odpovedala Fika so záhadným výrazom, aký si skutočné tajné agentky nechávajú pre múdre výroky.

Mrčo zamával plútvou.

Ralf zavrel oči a spieval.

Matej pokrčil plecami, kľakol si k tunelu, zdvorilo povedal „prosím“ — a tunel ho vtiahol hore.

Vyletel na zamrznuté jazero presne vo chvíli, keď otec práve skladal fotoaparát a mama so sesternicou Evkou sa obzerali, kam sa stratil.

„Matej! Kde si bol tak dlho?“

„Šmýkal som sa,“ odpovedal Matej úplne pravdivo, pretože presne to robil.

Mama ho skontrolovala od hlavy po päty. Bundu, čižmy, rukavice a nenašla nič horšie než mokrý rukáv a kus snehu zastrčený za golier.

Rodina sa vydala ďalej k autu. Otec rozprával o fotografii snehového kuriatka, Evka sa sťažovala, že ju bolia päty, a svet vyzeral presne rovnako ako pred hodinou.

Keď sa však Matej ešte raz obzrel na jazero, zdalo sa mu, že kdesi hlboko pod ľadom, tak hlboko, že to mohol byť pokojne len odraz oblohy, svieti slabé modré svetlo.

Usmial sa a zamával.

Z ľadu neprišla žiadna viditeľná odpoveď.

Ale niekde zdola, veľmi, veľmi ticho, akoby cez päť metrov ľadu, snehu a podzemia, zaznel jemný cinkot zvončeka.

A za ním pesnička:

„Ticho, ticho, sneh padá…“

A to mu celkom stačilo.

Ponaučenie

Chyby sa stávajú každému. Dôležité nie je, či sa pomýlime, ale čo urobíme, keď na to prídeme. Keď si navzájom pomáhame a snažíme sa napraviť, čo sa pokazilo, aj veľké problémy sa nakoniec zmenia na pekný príbeh.