Malý zajačik a zlatá hviezdička

Rozprávka pre menšie deti o malom zajačikovi a hviezdičke

Bolo raz za mesačnej noci v čarovnom Lesie šepotu, kde stromy jemne šumeli ukoliebavky a svetlušky tancovali ako malé lampášičky. Žil tam malý zajacík menom Zajko.

Zajko mal jedno veľké tajomstvo – bál sa tmy. Keď slnko zašlo, schoval sa hlboko do svojej noriky, zatvoril oči a čakal, kým príde ráno. Všetky ostatné zvieratká behali po lese, hrali sa pri mesačnom svetle a rozprávali si príbehy. Len Zajko zostával schovaný lebo sa bál.

Jedného večera sa stalo niečo neobyčajné. Z oblohy spadla malá zlatá hviezdička. Spadla priamo pred Zajkovu noru a slabučko blikala.

„Pomôž mi, prosím,“ zašepkala hviezdička unavene. „Stratila som cestu domov na oblohu a už nemám dosť svetla, aby som letela späť.“

Zajko sa najprv schoval ešte hlbšie. Srdce mu búšilo. Ale hviezdička vyzerala tak smutne a slabučko, že sa zajacíkovi zľutovalo.

„Nebojím sa… veľmi,“ zašepkal si pre seba a opatrne vykukol von.

„Ako ti môžem pomôcť?“ spýtal sa.

„Potrebujem, aby ma niekto odniesol na vrch Veľkej skaly. Odtiaľ ma uvidia moje sestry-hviezdy a pošlú mi svetlo,“ povedala hviezdička.

Zajko sa zhlboka nadýchol. Cesta k Veľkej skale viedla cez Tmavý háj, kde ani svetlušky veľmi nesvietili. Ale vzal si svoj malý červený ruksak, vložil doň hviezdičku a vydal sa na cestu.

Cesta viedla cez Tmavý háj. Stromy tam boli vysoké a husté, a mesačné svetlo sotva prechádzalo dolu. Každý krok škrípal a Zajko mal chuť otočiť sa späť.

Vtom sa ozval hlas:
„Kam ideš tak sám?“

Bola to líška Liska.

Zajko sa zľakol, ale potom povedal pravdu:
„Pomáham hviezdičke dostať sa domov.“

Liska sa naňho chvíľu pozerala a potom povedala:
„To je odvážne. Pôjdem s tebou.“

O kúsok ďalej stretli ježka Ježka, ktorý niesol malý lampášik.

„Vidím, že máte ťažkú cestu,“ povedal. „Môžem ísť s vami a svietiť.“

A tak išli traja spolu.

Keď bol les príliš tmavý, Ježko svietil lampášikom. Keď sa Zajko bál, Liska mu povedala: „Ideme spolu, nie si sám.“

A Zajko si prvýkrát uvedomil, že tma nie je taká strašná, keď v nej niekto je s tebou.

A tak sa z troch malých zvieratiek stala družina. Keď sa báli, držali sa za rúčky. Keď bolo príliš tma, Ježinko svietil lampášikom a Liska rozprávala veselé príbehy, aby sa Zajko nebál.

Keď konečne prišli na vrch Veľkej skaly, hviezdička bola už silnejšia. Všetky tri zvieratká sa postavili okolo nej a spoločne zaspievali tichú pieseň:

„Hviezdička zlatá, svetielko malé, vracaj sa domov, kde sestry ťa čakajú.“

Vtom sa na oblohe rozžiarilo množstvo hviezd a jedna veľká hviezda zostúpila nižšie. Zlatá hviezdička sa pomaly vzniesla nahor. Predtým než odletela, sa otočila a povedala:

„Ďakujem zajko, už sa nikdy nemusíš báť tmy. Tma nie je zlá – je to len čas, keď svietia iné svetlá. A keď máš pri sebe kamarátov, žiadna tma nie je taká hlboká.“

Hviezdička sa rozžiarila naposledy a darovala každému zvieratku malú iskričku do srdca. Odvtedy, keď sa Zajko bál, stačilo, aby sa dotkol hrude – a cítil teplo kamarátov a zlatú iskričku.

A tak sa malý zajacík naučil, že odvaha nie je to, že sa ničoho nebojíme, ale že ideme ďalej aj napriek strachu – najmä keď pomáhame niekomu inému.

Poučenie

Odvaha neznamená nemať strach, ale ísť ďalej aj so strachom – najmä keď máme pri sebe priateľov.

Otázky pre deti

1. Čoho sa Zajko najviac bál?

A) Vody
B) Tmy
C) Výšok

2. Prečo hviezdička potrebovala pomoc?

A) Stratila cestu domov na oblohu
B) Chcela zostať v lese
C) Chcela spať v nore

3. Kto sa pridal k Zajkovi na ceste ako prvý?

A) Medveď
B) Líška Liska
C) Vlk