Drak, ktorý sa bál ohňa | Rozprávka na dobrú noc pre deti

0:00 0:00

⏱️ Približný čas čítania: 10 minút

Hlboko v zelených horách, tam kde sa oblaky zachytávajú o vrcholky stromov ako bavlna na konároch, stála veľká dračia jaskyňa. Bývalo v nej celé dračie rodisko – dvadsať šupinkatých, zeleno-červených drakov, ktorí každé ráno cvičili chrlenie ohňa pred raňajkami.

Všetci okrem jedného.

Jeho meno bolo Guľôčka.

Guľôčka bol drak ako každý iný – mal zelené šupiny, fialové krídla, dlhý chvost so žltým hrotom a oči veľké ako taniere. Ale keď sa pokúsil chrlíť oheň… vyleteli z neho mydlové bubliny.

Veľké, lesklé, dúhové mydlové bubliny.

„Fúúú!” vydýchol Guľôčka a stovky bublín sa vzniesli do vzduchu, zatrblietali sa na slnku a pomaly odplávali preč.

„Guľôčka, zas tie tvoje bubliny,” zasmial sa jeho bratranec Škriatok, ktorý vedel chrliť oheň až tri metre ďaleko. „Si vôbec naozajstný drak?”

Guľôčka ušiel za veľký kameň a tam si v tichosti fúkal ďalšie bubliny. Sám. Smutný. A trochu zahanbený.

Jedného rána prišla do jaskyne stará dračia babička Chrobáčiková – volali ju tak, lebo na jej šupinách rástli malé machové chrobáčiky, čo bola v dračom svete veľká pocta.

„Guľôčka,” zavolala, „poď sem, chlapče.”

Guľôčka prišiel s hlavou dole.

„Počula som, že sa hanbíš za svoje bubliny.”

„Hm,” mrmral Guľôčka. „Všetci draci chlia oheň. Ja chrlím… bubliny. To nie je vôbec dračí.”

Babička Chrobáčiková sa zasmejala tak hlasno, že chrobáčiky na jej šupinách začali tancovať.

„Vieš čo, chlapče? Ja som za celý svoj život – a je to už dvesto rokov – nevidela ani jedného draka s mydlovými bublinami. Si jediný na celom svete.”

„To viem,” povedal Guľôčka. „Preto je to zlé.”

„Alebo preto je to výnimočné,” povedala babička a odfrčala preč na svojich vrásčitých krídlach.

Guľôčka si sadol na kameň a premýšľal. Výnimočné. To slovo mu v hlave pobehávalo sem a tam ako motýľ, ktorý nevie, kde si sadnúť.

O pár dní neskôr sa v údolí pod horou udial veľký chaos.

V dedine Jablôčkovo – milej dedinke so žltými domčekmi a záhradami plnými kvetov – sa stratil malý chlapček menom Palko. Palko mal päť rokov, červené vlasy a zvyk skúmať veci, ktoré by sa skúmať nemali. Tentokrát vliezol do starej studne, ktorá bola zarastená brecktanom a nikto ju roky nepoužíval.

Uviazol tam dolu. Volal o pomoc, ale studňa bola hlboká a jeho hlas sa len odrážal od kamenných stien.

Jeho mama a tato behali po dedine, susedia kričali jeho meno, pes Štekovín bežal dopredu-dozadu a vôbec nepomáhal.

Keď správa o stratenom chlapcovi doletela do dračej jaskyne, všetci draci sa zobudili.

„Ideme pomôcť!” zarevali spoločne.

Celé dračie rodisko vzlietlo – dvadsať drakov s lesklými šupinami – a prileteli k studni. Ale keď pozreli dole, nastala tichosť.

Studňa bola úzka. Ani jeden drak sa tam nezmestil.

„Môžeme ju zapáliť,” navrhol Škriatok.

„A uvariť chlapca?” opýtal sa niekto.

„Môžeme fúkať dym,” navrhol iný.

„A udusiť ho?”

Draci stáli okolo studne a šúchali chvosty o zem v rozpakoch. Oheň – ich najlepšia vec – tu nebol vôbec na nič.

Vtedy sa priblížil Guľôčka. Pozrel do studne. Palko sa díval hore veľkými vystrašenými očami.

„Ahoj,” povedal Guľôčka.

„Ahoj,” ozval sa Palko tichým hlasom. „Ty si drak?”

„Som.”

„Môžeš ma dostať von?”

Guľôčka sa zamyslel. Potom sa mu rozbehol nápad – taký rýchly a veselý, že ho skoro nedobehol.

„Palko, chytíš sa bubliny, ak ti ju spustím?”

Ticho.

„…Ako veľkej bubliny?”

„Veľmi veľkej,” povedal Guľôčka a začal fúkať.

Fúúúú.

Z jeho tlamy sa vyvalila jedna obrovská bublina – väčšia ako Guľôčka sám, lesklá ako zrkadlo, dúhová ako sedem dúh naraz. Pomaly klesala do studne.

Palko zdvihol ručičky.

Bublina ho obkľúčila celého.

A potom… stúpala nahor.

Pomaly, veselo, s tichým bzučaním stúpala nahor, až kým nevyplávala zo studne a nevyložila Palka priamo do náručia jeho mamy.

„PALKO!”

„MAMA!”

Všetci v dedine začali tlieskať. Pes Štekovín štekal radostne. Susedia plakali od dojatia. A dvadsať drakov stálo s otvorenými papuľami.

Škriatok pozrel na Guľôčku.

Guľôčka pozrel na Škriatka.

„Bubliny,” povedal Škriatok pomaly. „Kto by bol povedal.”

Palko sa stal Guľôčkovým najlepším kamarátom. Každý piatok popoludní prišiel na lúku pod jaskyňou a Guľôčka mu fúkal bubliny – malé, veľké, obrovské, v tvare srdca, v tvare hviezdy, plné všetkých farieb dúhy.

Palko v nich plával, skákal, smial sa a volal: „Ešte jednu! Ešte jednu!”

Ostatní draci sa k nim čoskoro pridali. Najprv len Škriatok, potom aj ostatní. Sedeli na tráve a sledovali bubliny s otvorenými papuľami.

„Guľôčka,” povedal raz Škriatok, keď slnko zapadalo za hory a bubliny sa lesknú v oranžovom svetle, „si najlepší drak, akého poznám.”

„Ale ja neviem chrliť oheň.”

„Viem,” povedal Škriatok. „Ale vieš robiť niečo, čo nevie nikto iný na celom svete. A to je oveľa, oveľa lepšie.”

Guľôčka sa usmial.

Potom sa hlboko nadýchol a vypustil najväčšiu bublinu, akú kedy vypustil – takú veľkú, že sa vzniesla až ku hviezdam.

A niekde tam hore, medzi hviezdami, ticho trblietala ešte dlho po tom, čo všetci zaspali.

Dobrú noc.

Ponaučenie

Každý z nás je iný – a to, čo nás odlišuje, môže byť práve naším najväčším darom. Nemusíš byť ako všetci ostatní, aby si bol výnimočný. Niekedy sú to práve tvoje „bubliny”, ktoré zachránia deň.