Jakub a kráľovstvo rozbitých kociek - Rozprávky pred spaním

0:00 0:00

⏱️ Približný čas čítania: 15 minút

Jakub mal sedem rokov, hnedé vlasy vždy rozcuchané do všetkých strán, a jeden veľký talent: vedel zaspať kdekoľvek a kedykoľvek, ak ho niečo dostatočne unavilo. Zaspával na gauči, zaspával v aute, zaspával pri večeri nad tanierom polievky – a jedného utorkového večera zaspal aj nad tabletom, priamo uprostred svojej obľúbenej hry, v ktorej sa stavali hrady, mosty a veže z farebných kociek.

Tablet mu pomaly skĺzol z brucha na paplón. Na obrazovke svietilo upozornenie: „Hráč Jakub sa odpojil.” Ale to Jakub už nevidel, lebo jeho oči boli zatvorené a jeho dych sa vyrovnal do hlbokého, pokojného rytmu spáčov.

A potom sa stala veľmi zvláštna vec.

Keď Jakub otvoril oči, prvá vec, ktorú uvidel, bolo slnko. Čo by bolo celkom normálne – keby to slnko nebolo dokonale štvornaté, žlté ako citrón a trochu nakrivené na jednu stranu, ako keby ho niekto umiestnil rýchlo a bez pravítka.

Zastal. Pomaly sa rozhliadol.

Stromy okolo neho boli štvornaté. Oblaky boli štvornaté. Kopce v diaľke boli štvornaté. Dokonca aj tráva pod jeho nohami bola poskladaná z malých zelených štvorcov, ktoré sa mierne pohupovali, keď po nich šliapal – vydávajúc pritom tiché cink-cink, ako keby šiel po obrovskej šachovnici.

Jakub sa pozrel na svoje ruky.

Aj jeho ruky boli štvornaté.

„Aha,” povedal Jakub veľmi pokojne, lebo sedemroční chlapci, ktorí veľa hrajú hry, sa nestratia ani vo vnútri jednej z nich. „Takže som vo vnútri hry.”

„Samozrejme, že si vo vnútri hry!” zaznelo spoza najbližšieho stromu, a o chvíľu sa spoza neho vykľučkoval dráčik – nie vyšší ako Jakubove koleno, štvornatý ako všetko ostatné, s krídlami veľkými ako dva lístky šalátu a s výrazom na tvári, ktorý hovoril jasne: som veľmi dramatická osobnosť.

„Volám sa Škriatok,” povedal dráčik vážne, „a som miestny drak. Strážim kráľovstvo.”

Jakub sa zahľadel na malé krídla. „Ty si drak?”

„Drak,” povedal Škriatok s dôstojnosťou. „Drak v plnej sile. Veľmi nebezpečný.”

„A čo strážiš?”

Dráčik sa na chvíľu odmlčal a nervózne pozrel za seba, kde sa v diaľke týčilo niečo, čo malo byť pravdepodobne hradom – ale momentálne to vyzeralo skôr ako kôpka kociek zhodená dieťaťom vo veľmi zlej nálade.

„Vlastne… to je presne ten problém,” povedal Škriatok tichšie. „Poď so mnou. Musíš hovoriť s Veľkou Kráľovnou.”

Veľká Kráľovná sa volala Alžbeta, bola kvadratická, mala striebornú korunu nakrivenú presne tak isto ako slnko na oblohe, a Jakubovi okamžite pripomínala jeho starú mamu – ale v tej verzii, keď stará mama nie je spokojná s tým, ako niekto pouložoval riad.

„Ty si ten chlapec z vonku?” opýtala sa prísne, pozerajúc na neho z výšky malého kamenného trónu, ktorý bol len o málo väčší ako školský taburetka.

„Áno,” povedal Jakub. „Volám sa Jakub.”

„Hm,” povedala Kráľovná Alžbeta, čo bolo jej obľúbené slovo, ako Jakub neskôr zistil. „A vieš stavať?”

„Hm,” odpovedal Jakub nevedome rovnako, čím si Kráľovninu priazeň získal okamžite.

Situácia bola nasledovná – a Škriatok ju vysvetlil rýchlo, pohybujúc pritom malými krídlami tak intenzívne, že to vyzeralo, akoby sa chystal odletieť, no nikdy sa nezačal dvíhať: Veľký Staviteľ, múdry a dlhobrady tvorca všetkých budov v kráľovstve, dostal minulý štvrtok nádchu. Nádcha bola taká silná, že keď sa rozhodol kýchnuť, kýchol s takou razanciosťou, že tlaková vlna sa prevalila celým kráľovstvom a zložila takmer každú budovu do hromady kociek.

Radnica? Hromada kociek. Pekáreň? Hromada kociek. Most cez rieku? Kocky vo vode. Dokonca aj Škriatkov dračí pelech – ktorý bol, pravdupovediac, len päť kociek na seba, ale Škriatok ho nazýval pevnosťou – bol teraz len jednou kockou osamelou na kopcovitom poli.

Veľký Staviteľ sa po kýchnutí tak hanbil, že zamkol dvere svojho ateliéru a odmietal vyjsť.

„A vy neviete stavať sami?” opýtal sa Jakub.

Kráľovná Alžbeta na neho pozrela s takým výrazom, akoby sa ho spýtal, či vie lietať.

„Staviteľ stavia,” povedala pomaly a dôrazne, ako keby hovorila s niekým, kto má problém so sluchom. „My kraľujeme. To sú dve rôzne veci.”

„Ale pritom je to len kladenie kociek na seba,” povedal Jakub.

Ticho.

Také ticho, pri ktorom Škriatok zakryl oči krídlami.

„Mladý muž,” povedala Kráľovná Alžbeta chladne, „to znie ako niečo, čo by povedal niekto, kto tomu vôbec nerozumie.”

„Alebo niekto, kto to hrá každý deň,” povedal Jakub.

Jakub začal na korunnom námestí, kde bola kedysi radnica – teraz len štyri kopcovité hromady kociek rôznych farieb, rozhádzané ako hračky v detskej izbe po obzvlášť búrlivom odpoludní.

Škriatok stál vedľa neho a sledoval ho s takým napätím, akoby sa Jakub chystal vykonať nejaký magický rituál, nie jednoducho zdvihnúť kocku a položiť ju na inú kocku.

„Najprv základ,” povedal Jakub a začal ukladať kocky do rovného obdĺžnika. „Musí byť rovný, inak sa celá stavba nakrívi.”

„Nakrívi,” zopakoval Škriatok vážne, akoby si robil mentálne poznámky.

„Potom steny – vždy rovno hore, vrstva po vrstve.”

„Vrstva po vrstve,” kývol Škriatok.

„A na koniec strecha – buď špičatá, alebo plochá, záleží, čo chceš.”

„Čo je lepšie?”

Jakub sa zamyslel. „Špičatá vyzerá krajšie. Plochá je jednoduchšia.”

„Špičatá,” rozhodla Kráľovná Alžbeta za nimi oboma, lebo Kráľovná Alžbeta sa zúčastňovala na každom rozhovore, aj keď sa jej to netýkalo. „Estetika je základ kultúrneho národa.”

Jakub sa neusmial – alebo aspoň sa snažil – a pokračoval.

Keď prvá stena radnice začala rásť kocku po kocke, stala sa veľmi zvláštna vec: z okolitých uličiek sa začali placho priblížovať miestni obyvatelia. Boli kvadratickí, farební, s veľkými okrúhlymi očami a výrazmi plnými zvedavosti. Najprv len pozerali. Potom jeden z nich – malý modrý chlapík s oranžovým klobúkom – nieroboticky prišiel bližšie, zdvihol kocku a otázavo ju pozrel.

„Mám ju dať hore?” opýtal sa.

„Áno,” povedal Jakub. „Presne sem.”

Modrý chlapík položil kocku. Pozrel sa na ňu. Pozrel na Jakuba. A na jeho hranaté tvári sa objavil taký výraz radosti, že Jakub musel zahryzúť do líca, aby sa nerozosmietal.

„Ešte,” povedal modrý chlapík nadšene. „Daj mi ešte jednu.”

Do hodiny pracovalo na námestí pätnásť obyvateľov, každý s kockou v rukách, každý s tým istým výrazom sústredenia a potešenia, ktorý ľudia dostávajú, keď robia niečo rukami a vidia, ako to rastie pred nimi. Škriatok lietal – dobre, skôr poskakoval, lebo jeho krídla boli naozaj veľmi malé – od jednej skupiny k druhej a kričal pokyny, ktoré si z väčšej časti vymýšľal, no pôsobil pri tom tak sebavedome, že nikto nenamietal.

Kráľovná Alžbeta sedela na prenosnom tróne, ktorý jej niesli dvaja červení pomocníci, a komentovala každú položenú kocku buď slovom „hm” (čo znamenalo prijateľné) alebo slovom „nie” (čo znamenalo urobte to znova). Prekvapivo, pod jej dohľadom boli steny rovnejšie ako kedykoľvek predtým.

A nakoniec – keď slnko (stále štvornaté, stále nakrivené) začalo klesať k obzoru – na námestí stála radnica. Nie dokonalá, nie taká krásna ako tá Staviteľova, ale pevná, rovná a ich vlastná.

Modrý chlapík s oranžovým klobúkom sa na ňu zahľadel s ústami otvorenými.

„My sme to postavili,” povedal ticho.

„Vy ste to postavili,” povedal Jakub.

„My sme to postavili!” zopakoval modrý chlapík oveľa hlasnejšie a otočil sa na ostatných, a ostatní ho začali opakovať za ním, a za chvíľu celé námestie znelo jednou veľkou, radostnou, trochu nesúrodou ozvenou.

Dokonca aj Škriatok, stojaci na najvyššom kameni, roztiahol krídla – tie smiešne malé krídla ako šalátové listy – a zakričal do neba: „SOM DRAK! STRÁŽIM KRÁĽOVSTVO!”

A kráľovstvo bolo skutočne v oveľa lepšom stave ako ráno.

Neskôr, keď sa nad kockovým svetom rozlial večer vo farbách oranžovej a fialovej mozaiky, Jakub sedel na kraji fontány (ktorú ešte nepostavili, takže to bol vlastne len okraj hromady kociek, ale myšlienka bola správna) a Škriatok sedel vedľa neho.

„Musíš ísť späť?” opýtal sa dráčik.

„Áno,” povedal Jakub. „Mama mi asi volá na večeru.”

„Prídeš niekedy znova?”

Jakub sa zamyslel. „Možno. Keď zaspím nad tabletom.”

Škriatok prikývol s vážnosťou, aká prislúcha diplomatickým rozhovorom. „Dobre. A Jakub?”

„Hm?”

„Ďakujem. Za kocky. A za to, že si nám ukázal, že to vieme aj sami.”

Jakub sa usmial. A presne v tú chvíľu ho niekto zatrepal za plece – jemne, ale nástojčivo – a keď otvoril oči, nevidel štvornaté slnko ani modrého chlapíka s klobúkom.

Videl strop svojej izby a mamu, ktorá stála pri posteli s tanierom večere v ruke.

„Jakub, zaspal si zasa nad tabletom,” povedala mama. „Poď, večera je hotová.”

Jakub sa posadil, pomrkával a pozrel na tablet vedľa seba. Na obrazovke svietila hra – kocky, budovy, štvornaté stromy.

A na korunnom námestí, ak sa dobre pozrel, stála malá nová radnica, trochu krivá, ale pevná.

Usmial sa.

„Idem, mama,” povedal.

Dobrú noc. A ak dnes zaspíš nad niečím, čo miluješ – kto vie, kde ťa to zavedie.

Ponaučenie

To, čo sa naučíš – aj zo hry, aj z knihy, aj zo záhrady – nie je nikdy zbytočné. Vedomosti majú hodnotu vtedy, keď ich nielenže máš, ale keď ich dokážeš odovzdať ďalej. A najväčšia radosť nie je urobiť niečo za iných, ale ukázať im, že to dokážu sami.