Oblak, ktorý plnil lenivé želania

V hlbokej zelenej džungli býval lenochod Leo, ktorý miloval dve veci: pohodlné vetvy a dlhý odpočinok. Ak sa dalo niečo odložiť na zajtra, Leo to pokojne odložil aj na pozajtra. Ostatné zvieratá si už zvykli, že keď ho niekam pozvú, odpoveď znie: „Možno. Ak sa mi bude chcieť.“

Jedného večera sa nad džungľou objavil zvláštny oblak. Nebol biely ani sivý. Žiaril jemným strieborným svetlom a pomaly plával medzi hviezdami. Stará tukanica Alma tvrdila, že ide o Oblak lenivých želaní, ktorý sa objaví raz za mnoho rokov.

Keď sa oblak zastavil nad Leovým stromom, ozval sa mäkký hlas. „Čo si želáš?“ spýtal sa.

Leo ani chvíľu neváhal. „Prajem si, aby sa všetko vybavilo za mňa. Aby som už nemusel nikam chodiť, nič hľadať ani sa o nič snažiť.“

Oblak sa jemne zachvel. „Si si istý?“

„Úplne,“ odpovedal Leo a spokojne sa uvelebil na vetve.

„Tak nech sa stane.“

Na druhý deň sa Leo zobudil a pod nos mu práve pristál zrelý banán. O chvíľu priletelo mango. Potom kokosový orech, ktorý bol už dokonca otvorený. Leo sa nadšene usmieval. „Toto je najlepší deň môjho života!“

Keď ho poobede poštípal komár, veľký list sa sám odtrhol zo stromu a začal ho ovievať. Keď mu bolo teplo, obláčik zatienil slnko. Keď bol smädný, liana mu priniesla kvapky vody priamo k ústam.

Nasledujúce dni boli ešte pohodlnejšie. Leo sa nemusel pohnúť ani o centimeter. Všetko prichádzalo samo.

Najprv bol nadšený. Potom spokojný. Potom trochu znudený.

Jedného rána okolo prebehla kapybara Berta. „Leo! Objavili sme vodopád, ktorý spieva!“

„To znie pekne,“ povedal Leo.

„Poď sa pozrieť!“

„Nemusím. Niekto mi to určite opíše.“

Berta pokrčila plecami a odbehla.

Na druhý deň priletel papagáj Rico. „Leo! Na lúke rozkvitli obrovské modré kvety vysoké ako stromy!“

„Výborne,“ odpovedal Leo.

„Nechceš ich vidieť?“

„Možno niekedy.“

Lenže to „niekedy“ nikdy neprišlo.

Dni plynuli. Leo počúval príbehy o nových miestach, zábavných príhodách a zvláštnych objavoch. O tom, ako sa opice šmýkali po mokrom bambuse. O tom, ako sa malý ježko omylom schoval do koša s ovocím a precestoval polovicu džungle. O tom, ako kolibríčka Mia našla jazierko plné trblietavých kameňov.

A Leo bol stále na tej istej vetve.

Jedného večera sa pozrel na západ slnka. Vždy ho miloval. Tentoraz však mal zvláštny pocit. Ako keby mu niečo chýbalo.

„Prečo nie som šťastnejší?“ zamrmlal.

Vedľa neho pristála sova Nora.

„Možno preto, že sleduješ dobrodružstvá cez cudzie rozprávanie,“ povedala.

„Ale veď mám všetko, čo som chcel.“

„Naozaj všetko?“

Leo sa zamyslel.

Nasledujúce ráno mu banán opäť pristál pod nosom. Prvýkrát ho však neochutnal. Namiesto toho sa pozrel na oblohu a hľadal strieborný oblak.

Keď ho večer konečne uvidel, zakričal: „Počkaj!“

Oblak sa zastavil.

„Chcem svoje želanie späť.“

„Prečo?“

„Pretože som si myslel, že nechcem nič robiť. Ale zistil som, že nechcem ani o všetko prísť.“

Oblak sa jemne usmial. Aspoň sa to tak zdalo podľa tvaru jeho okrajov.

„Ak chceš kúzlo zrušiť, musíš ma dobehnúť až k Vrchu veterných paliem.“

Leo takmer odpadol.

„Dobehnúť?“

„No dobre,“ opravil sa oblak. „V tvojom prípade stačí dôjsť.“

Na druhý deň sa Leo vydal na cestu. Nebola krátka. Nebola ani pohodlná. Niekoľkokrát si sadol pod strom a vyhlásil, že sa vzdáva. Potom si však spomenul na všetko, čo počas posledných týždňov zmeškal.

Cestou stretol Bertu, ktorá ho vzala k spievajúcemu vodopádu. Skutočne spieval. Voda narážala na kamene tak zvláštne, že znela ako jemná melódia.

O niečo ďalej mu Rico ukázal obrovské modré kvety. Boli ešte krajšie, než si predstavoval.

Potom Mia našla cestu k jazierku s trblietavými kamienkami. Keď sa na ne pozrelo slnko, vyzerali ako roztrúsené hviezdy.

Leo si uvedomil niečo zvláštne. Každý krok, ktorý ho predtým otravoval, ho teraz privádzal k niečomu novému.

Po niekoľkých dňoch dorazil k Vrchu veterných paliem. Na vrchole ho čakal strieborný oblak.

„Tak si predsa prišiel,“ povedal.

„A skoro som sa cestou aj zabavil,“ priznal Leo.

Oblak sa rozosmial tak silno, až z neho odletelo niekoľko chumáčikov pary.

„To býva častý vedľajší účinok dobrodružstva.“

„Prosím, zruš moje želanie.“

Oblak sa zatočil okolo vrcholu palmy a zažiaril.

„Hotovo.“

V tej chvíli sa nič zvláštne nestalo. Nezahrmeli blesky. Neobjavila sa dúha. Svet vyzeral presne rovnako.

Len Leo sa cítil inak.

Keď sa vracal domov, musel si nájsť vlastné banány. Musel sa napiť z potoka. Musel sa vyšplhať na svoj strom.

A čuduj sa svete, vôbec mu to neprekážalo.

Odvtedy mal stále rád pohodlie. Veď bol lenochod. Občas si doprial dlhý odpočinok a občas si zdriemol aj počas rozhovoru. No už nikdy si neželal, aby sa celý život odohrával bez neho.

Pretože pochopil, že najlepšie príbehy nevznikajú na vetve, z ktorej človek neodíde. Vznikajú na cestách, na ktoré sa mu spočiatku vôbec nechcelo vydať.

Ponaučenie

Pohodlie dokáže spríjemniť oddych, no skutočnú radosť prinášajú zážitky, ktoré sami prežijeme. Svet je plný krásnych vecí, ktoré nemožno objaviť bez toho, aby sme sa odvážili urobiť prvý krok.