Peter Pan a Krajina Nekrajina

Kdesi za hviezdami, tam, kde noc nikdy nie je úplne tmavá a sny lietajú vo vetre ako pierka, existovalo čarovné miesto menom Krajina Nekrajina. Bola to krajina plná zelených lesov, trblietavých jazier, ukrytých jaskýň a lodí pirátov. Žili tam morské víly, hovoriace zvieratá, stratení chlapci a tiež chlapec, ktorý nikdy nechcel vyrásť.

Volal sa Peter Pan.

Peter býval v malom domčeku ukrytom vysoko medzi konármi stromov. Vedľa neho vždy poletovala maličká víla Zvonilka, ktorá svietila ako hviezdička a vedela lietať rýchlejšie než vietor.

Každé ráno Peter vyskočil z postele ešte skôr, než slnko vykuklo spoza kopcov.

„Dnes bude veľké dobrodružstvo!“ zvolal veselým hlasom.

A dobrodružstvo naozaj nikdy nechýbalo.

Jedného večera Peter sedel na konári vysokého stromu a pozeral sa na oblohu. Hviezdy žiarili silnejšie než zvyčajne.

„Niečo sa deje,“ zašepkala Zvonilka a nervózne poletovala okolo neho.

Vtom sa z lesa ozval tichý plač.

Peter okamžite zoskočil zo stromu.

„Poďme sa pozrieť!“

Spolu so Zvonilkou leteli medzi stromami, až našli malého chlapca sediaceho na kameni. Mal kučeravé vlasy, zamazané líca a v rukách držal plyšového medvedíka.

„Ahoj,“ povedal Peter opatrne. „Kto si?“

„Ja som Oliver,“ vzlykol chlapec. „Stratil som sa.“

Peter si sadol vedľa neho.

„Neboj sa. V Krajine Nekrajiny sa občas každý stratí.“

Oliver si utrel oči. „Ja nechcem byť stratený.“

Peter chvíľu mlčal. Potom sa usmial.

„Tak ťa nájdeme.“

Zvonilka veselo zacinkala.

Peter zavolal svojich kamarátov – Stratených chlapcov. O chvíľu pribehli z lesa. Jeden mal na hlave čiapku z listov, druhý drevený meč a tretí niesol veľký batoh plný jabĺk.

„Máme úlohu!“ oznámil Peter. „Musíme pomôcť Oliverovi nájsť cestu domov.“

„To bude výprava!“ potešili sa chlapci.

A tak sa vydali na cestu.

Prešli cez Šepkajúci les, kde stromy ticho rozprávali staré príbehy. Prešli okolo jazera morských víl, ktoré spievali krásne piesne. Dokonca sa museli ukryť aj pred kapitánom Hookom a jeho pirátmi.

Kapitán Hook stál na palube svojej veľkej lode a pozeral ďalekohľadom.

„Peter Pan je niekde blízko!“ hundral nahnevane.

Jeho piráti sa triasli strachom, pretože dobre vedeli, že Peter býva vždy o krok pred nimi.

Peter s kamarátmi sa medzitým schovali za veľké skaly.

Oliver sa potichu spýtal:
„Prečo je ten pirát taký zlý?“

Peter sa zamyslel.

„Možno sa priveľmi bojí.“

„A čoho?“

„Že zostane sám.“

Oliver tomu celkom nerozumel, ale zapamätal si to.

Keď piráti odišli, skupina pokračovala ďalej. Cesta ich zaviedla až k Hore Hviezd. Na jej vrchole vraj rástol Strom želaní, ktorý vedel ukázať správnu cestu každému, kto bol stratený.

Výstup bol dlhý a náročný. Oliverovi sa občas nechcelo kráčať.

„Ja už nevládzem,“ povzdychol si.

Peter sa naňho usmial.

„Vieš, čo robíme v Krajine Nekrajiny, keď je niečo ťažké?“

Oliver pokrútil hlavou.

„Pomáhame si.“

Stratení chlapci okamžite podali Oliverovi ruky a spoločne pokračovali ďalej.

Keď konečne dorazili na vrchol hory, vietor jemne šumel medzi listami veľkého strieborného stromu. Jeho konáre žiarili ako mesiac.

„To je Strom želaní,“ zašepkala Zvonilka.

Keď Oliver zaspal pri ohni a Stratení chlapci už ticho oddychovali, Peter sedel sám na konári stromu a pozeral na hviezdy.

Oliver sa ešte napoly zobudený potichu spýtal:
„Peter… prečo vlastne nechceš vyrásť?“

Peter chvíľu mlčal.

Zvonilka pomaly lietala okolo neho a les bol úplne tichý.

„Keď sú ľudia malí,“ začal Peter potichu, „vedia sa smiať aj z maličkostí. Veria na kúzla. Vedia sa hrať celé hodiny a nezáleží im na tom, čo si myslia ostatní.“

Oliver ho pozorne počúval.

„Ale veľa dospelých na to zabudne,“ pokračoval Peter. „Stále sa ponáhľajú. Sú unavení. Niekedy sa prestanú rozprávať, prestanú sa smiať… a zabudnú snívať.“

Oliver sa zamyslel.
„A ty sa bojíš, že by si bol taký tiež?“

Peter pomaly prikývol.

„Možno áno.“

Chvíľu bolo ticho.

Potom Oliver povedal:
„Môj ocko je dospelý… ale stále sa so mnou hrá. A mama mi každý večer číta rozprávky.“

Peter prekvapene zdvihol oči.

„Naozaj?“

„Áno,“ usmial sa Oliver. „Možno nie všetci dospelí zabudnú.“

Peter sa prvýkrát za veľmi dlhý čas zamyslel nad tým, že vyrásť možno nie je až také strašidelné.

Oliver pristúpil bližšie.

„Čo mám urobiť?“

Peter odpovedal:
„Musíš povedať pravdu o tom, čo si najviac želáš.“

Oliver zavrel oči.

„Chcem byť doma s mamou a otcom. A nechcem sa už báť.“

Vtom sa listy stromu rozžiarili ešte silnejšie. Z konárov sa zdvihol zlatý prach, ktorý sa zatočil okolo Olivera.

A ďaleko na oblohe sa objavilo svetlo.

„To je cesta!“ zvolal Peter.

Oliver sa usmial prvýkrát od chvíle, čo sa stratil.

No Peter zrazu zosmutnel.

Oliver si to všimol.

„Čo je?“

Peter sa pozrel na hviezdy.

„Ty sa vrátiš domov. A ja tu zostanem.“

„Veď tu bývaš.“

Peter prikývol, ale tentoraz sa neusmieval.

Oliver chvíľu premýšľal.

„A nie si niekedy smutný?“

Peter dlho nič nepovedal.

Napokon ticho odpovedal:
„Niekedy trochu som.“

Zvonilka si sadla Petrovi na plece.

Oliver k nemu pristúpil bližšie.

„Vieš… možno dobrodružstvá nie sú len o lietaní a pirátoch.“

„Nie?“

„Možno sú aj o tom, mať niekoho rád.“

Peter zostal ticho.

Nikdy nad tým takto nerozmýšľal.

Vtom sa pod horou ozval hlas.

„Oliver!“

Chlapec sa otočil.

Dole stáli jeho rodičia. Hľadali ho po celej Krajine Nekrajiny.

Oliver sa rozbehol dolu kopcom a silno ich objal.

Peter ich pozoroval zhora.

A prvýkrát po veľmi dlhom čase pocítil niečo zvláštne. Nie smútok. Skôr teplo pri srdci.

Oliver sa ešte raz otočil a zamával.

„Ďakujem, Peter Pan!“

Peter sa konečne usmial.

„Kedykoľvek.“

Zvonilka zacinkala a Peter vyletel vysoko nad oblaky. Letel ponad lesy, jazerá aj pirátske lode. Hviezdy mu svietili na cestu.

A hoci Peter Pan stále nechcel vyrásť, začal chápať, že najväčšie kúzlo na svete nie je lietanie.

Ale priateľstvo, rodina a ľudia, ktorí pri nás stoja, aj keď sa cítime stratení.

---

Poučenie

Skutočné šťastie neprinášajú iba dobrodružstvá, ale najmä ľudia, ktorých máme radi a ktorí nám pomáhajú cítiť sa doma.

---