Peťko a kopec nedokončených úloh

Rozprávka pred spaním o odkladaní povinností a Peťkovi

Na konci malej ulice, kde ploty voňali po daždi a zo záhrad bolo počuť cinkanie lyžičiek o hrnčeky s čajom, býval chlapec menom Peťko. Mal ryšavé vlasy, večne odreté kolená a hlavu plnú nápadov, ktoré prichádzali vždy práve vtedy, keď mal robiť niečo iné. Keď si mal napríklad pripraviť tašku do školy, zrazu dostal veľkú chuť kresliť dinosaury na kartóny od topánok. Keď mal napísať dve strany zo slovenského jazyka, spomenul si, že jeho papierové lietadlá potrebujú nový tajný znak na krídlach.

„Spravím to neskôr,“ hovorieval tak často, až sa tie slová v ich dome usadili ako staré papuče pri dverách. Mama si občas povzdychla, ocko len pokrútil hlavou a Peťko si veselo pospevoval, pretože sa mu zdalo, že neskôr je vždy dosť ďaleko. Povinnosti predsa nikam neutečú, myslel si.

Jedného pondelkového večera sedel pri stole, pred sebou otvorený zošit z matematiky a vedľa neho obrovskú stavebnicu. Vonku jemne bubnoval dážď na parapet a v izbe voňali pastelky zmiešané s kakaom. Peťko chvíľu pozeral na príklady, potom na stavebnicu, potom znovu na príklady. Nakoniec rozhodne zatvoril zošit.

„Najprv postavím vesmírnu základňu. Úlohy spravím potom,“ zamrmlal si spokojne.

Lenže keď sa večer chystal spať, spod postele sa ozvalo zvláštne zašušťanie. Najprv si myslel, že je to ponožka zachytená o krabicu. Potom sa však z tmy vykotúľala malá sivá chlpatá guľôčka veľká asi ako jablko. Mala smiešne tenké nožičky, guľatý nos a na hlave trčali dva papierové kúsky, akoby boli z vytrhnutého zošita.

„Puf!“ zapískala guľôčka a schovala sa za papuču.

Peťko vytreštil oči. „Ty si čo?“

Guľôčka sa rozkotúľala k stolu, vyskočila na stoličku a zahryzla sa do gumy na gumovanie. Potom spokojne zamručala, akoby práve zjedla výbornú večeru.

„Mami!“ zakričal Peťko.

Mama prišla do izby, no guľôčka bola v tej chvíli schovaná pod dekou. „Čo sa deje?“

„Nič… asi nič,“ zamrmlal Peťko, pretože nechcel vysvetľovať, že možno vidí chlpaté loptičky, ktoré jedia gumy.

Na druhý deň ráno našiel pod stolom už dve guľôčky. Jedna sa hrala s jeho ponožkou a druhá okusovala roh pracovného zošita. Keď ich skúšal odohnať pravítkom, iba sa rozkotúľali po izbe a vydávali čudné spokojné „puf-puf-puf“.

V škole bol Peťko celý nesvoj. Počas matematiky si spomenul, že neodovzdal domácu úlohu, a pri čítaní si uvedomil, že zabudol podpísať poznámku. Keď sa poobede vrátil domov, čakal ho ďalší šok. Guľôčok bolo päť.

Jedna visela na záclone ako chlpatý pavúk, druhá sa vozila v jeho peračníku a ďalšie dve sa preťahovali o šnúrku z mikiny. Piata sedela uprostred izby a spokojne chrúmala papierik s napísaným slovom „úloha“.

„Toto už nie je normálne,“ zamrmlal Peťko.

Skúsil ich pozametať metlou, ale guľôčky sa len odrážali od stien ako gumové loptičky. Jedna dokonca skočila priamo do vedra a tvárila sa, že tam býva odjakživa.

Večer pri večeri si mama všimla, že je Peťko nezvyčajne tichý. „Stalo sa niečo?“ opýtala sa.

Peťko chvíľu váhal. Potom potichu povedal: „Myslím, že mi v izbe rastú problémy.“

Ocko sa zasmial. „To sa stáva každému, kto necháva veľa vecí na neskôr.“

Lenže Peťko sa nesmial vôbec.

Keď v noci otvoril oči, začul z izby šuchotanie, cupitanie a občasné malé grgnutie. Posvietil si baterkou a skoro spadol z postele. Guľôčok bolo najmenej desať. Jedna mu sedela na papuči, dve sa vozili na jeho školskom autobuse z lega a ďalšia si spokojne ustielala v kapucni bundy.

„Prečo vás stále pribúda?“ zašepkal.

Najväčšia guľôčka sa postavila na zadné nožičky a tenkým hlasom povedala: „Lebo nás kŕmiš.“

Peťko skoro pustil baterku. „Ja vás kŕmim?“

„Každá odložená povinnosť znamená jednu novú guľôčku,“ vysvetlila. „Nedokončené úlohy chutia výborne.“

V tej chvíli sa jedna malá guľôčka pokúsila zjesť roh jeho žiackej knižky.

„Hej! Tú nechaj!“ vykríkol Peťko a rýchlo ju schoval.

Celú noc potom rozmýšľal. Ráno sa zobudil unavený a jeho izba vyzerala, akoby sa cez ňu prehnala banda veľmi neporiadnych škrečkov. Na stole boli rozhádzané papiere, pod posteľou mizli ponožky a z peračníka trčala len polovica ceruziek.

Po škole sa rozhodol, že s tým konečne niečo urobí. Sadol si k stolu, otvoril matematiku a vyrátal prvý príklad.

Vtom sa ozvalo tiché „puf“.

Jedna z menších guľôčok sa zastavila, zatočila sa na mieste a pomaly sa zmenšila na chumáč obyčajného prachu.

Peťko prekvapene žmurkol.

Napísal druhý príklad.

„Puf.“

Zmizla ďalšia guľôčka.

„Aha!“ vykríkol. „Takto vás môžem zastaviť!“

Guľôčky začali nervózne pobehovať po izbe. Jedna sa dokonca pokúsila zavrieť zošit, akoby chcela zachrániť svoju chlpatú rodinu.

„Ani náhodou,“ povedal Peťko a pevne chytil ceruzku.

Nebolo to jednoduché. Po desiatich minútach ho začalo lákať hrať sa s autíčkami. Potom dostal chuť pozerať von oknom, potom si spomenul na stavebnicu, potom na sušienky v kuchyni. Ale zakaždým, keď dokončil ďalšiu úlohu, ďalšia guľôčka zmizla.

Po hodine ich zostalo už len pár. Tie najväčšie sedeli pod posteľou a nahnevane fučali.

„Nevydržíš to,“ hundrala jedna.

„Určite to necháš na zajtra,“ pridala sa druhá.

Peťko cítil, ako sa mu nechce pokračovať. Ceruzka mu bola zrazu ťažká ako varecha a oči sa mu zatvárali od únavy. Vtedy si však všimol svoju izbu. Na stole sa po dlhom čase objavilo miesto. Zošit neležal pod ponožkami. A v izbe bolo akosi pokojnejšie.

Zhlboka sa nadýchol a pokračoval.

Keď dopísal posledné cvičenie, ozvalo sa hlasné „PUF!“ a aj posledná veľká guľôčka sa rozpadla na drobný sivý prach, ktorý sa ticho usadil pri stene.

V izbe nastalo nezvyčajné ticho. Také mäkké a pokojné, že bolo počuť len dážď za oknom a jemné tiknutie radiátora.

Peťko sa oprel o stoličku a prvýkrát po mnohých dňoch necítil v bruchu nepríjemné mrvenie. Zistil, že keď povinnosti spraví skôr, zostane mu viac času aj na hranie. A navyše sa nemusí báť chlpatých požieračov domácich úloh.

Na ďalší deň prišiel zo školy domov a automaticky si chcel povedať svoje obľúbené: „Spravím to neskôr.“ Lenže vtom sa spod postele ozvalo slabé maličké „puf?“

Peťko okamžite otvoril zošit.

„Nie dnes,“ povedal rozhodne.

A hoci sa mu občas ešte stále nechcelo upratovať, písať úlohy alebo chystať tašku, zakaždým si spomenul na chlpaté guľôčky, ktoré jedli gumy, schovávali ponožky a robili v izbe hotový zmätok. Odvtedy sa snažil robiť aspoň malé veci hneď, aby mu doma znovu nevyrástol celý kopec nedokončených úloh.

Večer potom býval pokojnejší. Mama si pri umývaní riadu pospevovala, ocko čítal noviny a Peťko si mohol bez stresu kresliť svoje vesmírne základne. Len občas sa spod postele ozvalo veľmi tiché „puf“, akoby si niektorá guľôčka ešte pamätala cestu späť. Vtedy sa Peťko iba pousmial, skontroloval si školskú tašku a spokojne zaliezol pod perinu.

Ponaučenie

Keď malé povinnosti odkladáme príliš dlho, dokážu nám pokaziť pokoj aj radosť z voľného času. Človek sa cíti ľahšie a spokojnejšie, keď spraví aspoň malý krok hneď, namiesto toho, aby nechal starosti narásť.