Stelka a ukričaný obláčik

Na kraji malej dedinky, kde sa ráno po tráve prevaľovali husté pásy hmly a večer voňali záhrady po mäte a teplom chlebe, stál žltý domček s modrými okenicami. V tom dome bývala sedemročná Stelka so svojimi rodičmi a mladším bratom Filipom. Stelka mala kučeravé vlasy, hlasné kroky a ešte hlasnejšie želania. Keď niečo chcela, chcela to hneď. A keď to nedostala, celý dom sa otriasal jej plačom tak, že sa v kuchyni chveli lyžičky v hrnčekoch.

„Chcem tie červené cukríky!“ kričala jedného popoludnia v obchode tak hlasno, až sa pani predavačke zošmykli okuliare z nosa. Mama sa ju snažila upokojiť a vysvetľovala jej, že doma už sladkostí majú dosť, no Stelka sa hodila na zem medzi vrecia zemiakov a nariekala, akoby jej niekto zakázal dýchať. Filip sa medzitým ticho držal otcovej ruky a hanblivo pozeral do podlahy. Otec len unavene vzdychol a zaplatil cukríky, aby sa obchod konečne upokojil.

Tak to bolo skoro každý deň. Raz chcela obrovskú stuhu do vlasov, inokedy ďalšiu bábiku alebo tri kopčeky zmrzliny namiesto jedného. Keď rodičia povedali „nie“, Stelka spustila krik, plač a dupot. Bola presvedčená, že kto kričí najhlasnejšie, ten vždy vyhrá. A preto kričala často.

Jedného večera, keď sa obloha zafarbila do tmavomodrej a vietor rozkýval vetvy starej hrušky pri dome, sedela rodina pri večeri. Mama pripravila zemiakové placky a ešte horúce ich kládla na stôl. Filip sa tešil, pretože celý deň pomáhal otcovi v záhrade a bol hladný ako malé medvieďa po zime. Stelka si však všimla, že Filip dostal o trochu väčšiu placku.

„To nie je fér!“ vykríkla tak prudko, až jej pohár poskočil po stole. „Ja chcem väčšiu! Väčšiu! Hneď!“

Mama jej pokojne vysvetľovala, že Filip celý deň pracoval a bol veľmi hladný, no Stelka sa nedala zastaviť. Dupala nohami, rozhadzovala rukami a plakala tak hlasno, až sa na parapete roztriasla malá keramická mačka. Vtom sa vonku ozval zvláštny zvuk. Niečo medzi zahromžením a kýchnutím obrovského obra.

Otec otvoril okno a všetci prekvapene vystrčili hlavy von. Nad strechou domu sa vznášal malý sivý obláčik. Nebol väčší než ovca, ale vyzeral veľmi nafúknuto. Chvíľu sa len kolísal vo vetre a potom tenkým piskľavým hlasom zopakoval: „Väčšiu! Väčšiu! Hneď!“

Filip vyprskol od smiechu tak prudko, až mu kus placky spadol naspäť na tanier. Mama s otcom na seba nechápavo pozreli a Stelka sa urazene zamračila.

„To som nepovedala až tak škaredo,“ zamrmlala.

Obláčik sa zakrútil vo vzduchu a zapišťal ešte hlasnejšie: „Až tak škaredo! Až tak škaredo!“

Od toho večera sa zvláštny obláčik držal nad ich domom ako prilepený. A čo bolo najhoršie, opakoval každý Stelkin krik ešte hlasnejšie než ona sama. Keď ráno kričala, že nechce vstávať, obláčik burácal ponad dedinu: „Nechcem vstávať!“ Keď sa hnevala, že si nemôže vziať bratove pastelky, obláčik to zopakoval tak silno, až sa susedovi na plote zosypali jabĺčka zo stromu.

Spočiatku si Stelka myslela, že je to zábavné. Dokonca sa snažila kričať ešte hlasnejšie, aby počula, ako obláčik všetko zopakuje. Dedinské sliepky sa však prestali znášať vajcia, pes od susedov začal vyť vždy, keď obláčik zakričal, a stará pani Mrkvová si musela počas popoludňajšieho spánku dávať na hlavu vankúš.

Jedného dňa sa mama pokúšala piecť makovník. Kuchyňou sa niesla sladká vôňa vanilky a teplého cesta, keď Stelka zbadala, že poslednú lyžicu lekváru mama natrela Filipovi na chlieb. V tej chvíli sa nadýchla a spustila taký krik, že obláčik od vzrušenia narástol skoro dvojnásobne.

„Aj ja chcem lekvár! Celý pohár len pre seba!“ hulákala.

„Celý pohár! Celý pohár!“ zahrmel obláčik.

Vtom sa triasol celý komín. Z oblaku vyletel prudký vietor a z police spadol pohár s múkou. Biela múka sa rozprášila po celej kuchyni, po stole, po stoličkách aj po otcových vlasoch, takže vyzeral ako starý dedo zo snehovej krajiny. Filip sa najprv rozosmial, ale keď uvidel mamin unavený výraz, stíchol.

Mama si pomaly sadla na stoličku a utrela si čelo. Stelka si prvýkrát všimla, aké mala mama unavené oči. Otec po práci ešte opravoval plot, mama upratovala, varila a starala sa o domácnosť, a teraz museli obaja znova čistiť kuchyňu kvôli jej kriku.

No Stelka ešte stále nechápala celkom všetko. Keď sa jej rodičia večer rozprávali o tom, že už nevládzu každý deň počúvať krik, urazene si založila ruky a zamrmlala si pod nos, že ju nikto nemá rád. Obláčik to zopakoval tak smutným hlasom, až sa dokonca aj vietor na chvíľu stíšil.

Na druhý deň sa v dedine konal malý jarmok. Na námestí hrala harmonika, vo vzduchu voňali pečené orechy a deti pobehovali medzi stánkami s farebnými balónmi. Stelka veľmi chcela veľkého plyšového medveďa v modrom klobúku. Rodičia jej však povedali, že dnes peniaze stačia len na malú sladkosť a limonádu pre obe deti.

Stelka sa okamžite nadýchla, aby začala kričať. No obláčik bol pripravený skôr než ona.

„Chcem medveďa! Hneď!“ zaburácal ponad celé námestie.

Ľudia sa obzreli. Jeden pán sa zľakol tak veľmi, až si sadol do koša s kapustou. Predavač balónov pustil zo šoku šnúrky a desať balónov odletelo rovno do oblohy. Dokonca aj harmonikár prestal hrať a zmätene pozeral hore.

Stelka celá sčervenela. Prvýkrát jej nebolo príjemné, že všetci počujú jej krik. Filip stál pri nej s malým pohárom limonády a ticho povedal: „Ja by som ti dal polovicu svojej, keby si chcela.“

Tieto slová boli úplne obyčajné, no Stelku zvláštne pichli pri srdci. Filip sa s ňou delil skoro vždy. S pastelkami, koláčmi, aj s miestom pri okne. A ona mu za to najčastejšie len vytrhla hračku alebo sa hnevala.

Cestou domov sa obláčik vznášal nad strechami a ticho si mrmlal posledné výkriky, akoby už aj on bol z toho všetkého unavený. Stelka sa naň chvíľu pozerala a prvýkrát ju napadlo, že ten obláčik možno nie je trest, ale zrkadlo jej vlastného správania.

Večer začalo silno pršať. Kvapky bubnovali na strechu a vietor sa preháňal pomedzi stromy. Mama pripravovala čaj a otec ukladal drevo ku peci. Filip si v izbe staval vežu z kociek. Stelka sa nudila a chcela bratovi zobrať najväčšiu modrú kocku.

„To je moja!“ zvolal Filip a pritlačil si kocku k hrudi.

„Daj mi ju!“ skríkla Stelka.

Obláčik sa zatrepotal a zakričal tak hlasno, až sa rozletelo okno na povale. Prudký vietor sfúkol Filipovu vežu z kociek po celej izbe. Malý chlapec si sadol na zem a oči sa mu zaliali slzami.

Tentoraz sa však nerozplakal nahlas. Len ticho zbieral kocky zo zeme. To bolo horšie než krik. Stelka sa pozerala, ako Filip opatrne skladá rozpadnutú vežu späť do krabice, a zrazu ju zabolelo niekde hlboko vo vnútri.

Mama prišla do izby, zavrela okno a unavene povedala: „My všetci sa snažíme, Stelka. Ale keď stále kričíš, doma je smutno.“

V izbe nastalo ticho. Dokonca aj obláčik mlčal.

V tú noc Stelka dlho nemohla zaspať. Počula, ako rodičia potichu upratujú kuchyňu, ako vietor šuští listami a ako Filip v susednej posteli pokojne dýcha. Spomenula si na otcovu múkou zaprášenú hlavu, na mamine unavené oči aj na bratovu rozpadnutú vežu. Uvedomila si, že vždy myslela iba na to, čo chce ona sama.

Ráno vstala nezvyčajne skoro. V kuchyni ešte voňal čerstvý chlieb a cez okno svietilo mäkké slnko. Mama práve chystala raňajky, keď Stelka nesmelo povedala: „Mami… môžem ti pomôcť?“

Mama prekvapene zdvihla obočie. „Naozaj?“

Stelka len prikývla. Bez hundrania odniesla taniere na stôl a dokonca dovolila Filipovi, aby si zobral väčší hrnček s kakaom. Obláčik sa vznášal za oknom a podivne sa zmenšil. Vyzeral menej nafúknutý než predtým.

Po raňajkách išiel otec opraviť povalové okno, ktoré vietor včera rozrazil. Stelka sa k nemu pridala a podávala mu klince. Nebola v tom veľmi šikovná a jeden klinec jej dokonca spadol rovno do vedra s farbou, až to čľuplo otcovi na nohavice. Otec sa však namiesto hnevu rozosmial.

„No teda, pomocníčka,“ zasmial sa.

Aj Stelka sa rozosmiala. Prvýkrát po dlhej dobe sa doma smiech neozýval kvôli jej kriku, ale kvôli niečomu veselému.

Popoludní vytiahol Filip svoje kocky a začal z nich opäť stavať vysokú vežu. Stelka si k nemu potichu prisadla.

„Môžem pomôcť?“ opýtala sa.

Filip na ňu chvíľu podozrievavo pozeral, no potom prikývol. Spoločne stavali takú vysokú vežu, až skoro dosiahla na parapet. Keď sa jedna časť nakrivila, Stelka už chcela vykríknuť, že to Filip pokazil, no zadržala dych. Namiesto toho pokojne povedala: „Skúsme to opraviť spolu.“

V tej chvíli sa nad domom ozvalo tiché „puf“. Sivý obláčik sa začal zmenšovať ako chumáč vaty vo vode. Chvíľu sa ešte kolísal nad strechou a potom sa rozpadol na malé biele obláčky, ktoré vietor jemne odniesol ponad polia.

Filip vybehol k oknu. „Pozri! On zmizol!“

Stelka sa usmiala. Tentoraz nepotrebovala kričať, aby si ju niekto všimol. Mama ju pohladila po vlasoch a otec položil ruku na jej plece. Dom bol zrazu tichší, ale zároveň veselší než predtým.

Večer si všetci spolu sadli ku stolu. Mama priniesla teplý makovník a naliala kakao. Filip dostal prvý kúsok, no Stelke to už neprekážalo. Dokonca mu sama posunula tanier bližšie.

Vonku sa na oblohe pomaly rozsvecovali hviezdy a vietor sa jemne pohrával s listami hrušky pri dome. Stelka sa oprela o stoličku a spokojne si zahryzla do makovníka. Uvedomila si, že doma je oveľa krajšie, keď sa ľudia počúvajú pokojne a myslia aj na seba navzájom.

A hoci sa jej občas ešte chcelo kričať, vždy si spomenula na sivý ukričaný obláčik, ktorý opakoval všetko, čo povedala. Potom sa radšej zhlboka nadýchla a skúsila hovoriť tichšie. A veru, často práve vtedy dostala viac objatí než všetkých cukríkov na svete.

Ponaučenie

Keď človek myslí iba na svoje želania, môže si prestať všímať únavu, starosť a láskavosť ľudí okolo seba. Pokojné slová a ohľaduplnosť dokážu doma vytvoriť viac radosti než krik a hnev.