Tajomstvo ponožkového mesta

V jednom úplne obyčajnom meste býval chlapec menom Oliver. Mal šesť rokov, rozstrapatené vlasy a jednu veľmi zvláštnu schopnosť — vždy stratil iba jednu ponožku. Nikdy nie obe. Vždy len jednu.

„Mami! Zasa mi zmizla ponožka!“ kričal skoro každé ráno.

„To už je siedma tento mesiac,“ smiala sa mama.

Oliver podozrieval práčku. Tá totiž pri odstreďovaní vydávala zvuky ako:
„Bžžž… glogloglo… chramst!“

A Oliver bol presvedčený, že práčka ponožky jednoducho JE.

Jedného večera sa rozhodol, že záhadu vyrieši.

Keď rodičia zaspali, zobral baterku, tri sušienky a svoju poslednú nepárovú ponožku. Sadol si pred práčku a čakal.

Minúta.

Druhá minúta.

Tretia minúta.

A potom…

„PŠŠŠŠT!“

Zo spodku práčky sa otvorili malé tajné dvierka.

Oliver vypleštil oči.

Z dvierok vykukla maličká pani v modrej čiapke. Bola vysoká asi ako termoska.

„Ty nás vidíš?!“ zhíkla.

„Vy mi kradnete ponožky?!“ zhíkol Oliver.

„Nekradneme!“ urazila sa pani. „My ich zachraňujeme.“

„Pred čím?“

„Pred nudou.“

Oliver tomu vôbec nerozumel, ale zvedavosť bola silnejšia než strach.

Pani sa predstavila:
„Som pani Fofrníková, starostka Ponožkového mesta.“

„Ponožkového… čoho?“

„Poď, ukážem ti.“

A skôr než stihol povedať „kde mám papuče“, vtiahol ho tajný tunel pod práčku.

Tunel bol mäkký ako koberec a voňal po aviváži.

Na konci sa otvorilo obrovské podzemné mesto.

Domy boli z papúč.
Lampy zo starých žiaroviek.
Mosty z opaskov.
A všade viseli ponožky všetkých farieb.

Pruhované.
Bodkované.
S dinosaurami.
Aj jedna s nápisom:
„Najlepší dedko na svete.“

„Toto je neuveriteľné,“ šepkal Oliver.

„Vitaj v Ponožkove,“ povedala pani Fofrníková hrdo.

Po uliciach jazdili malé kolobežky poháňané ventilátormi. Deti sa šmýkali po obrovských kravatách a na námestí hral orchester na hrncoch.

Zrazu zaznel poplach.

„TÚÚÚÚT! TÚÚÚÚT!“

Všetci začali utekať.

„Čo sa deje?“ spýtal sa Oliver.

Pani Fofrníková zbledla.

„Zmizla Kráľovská ponožka.“

Oliver nechápal.

„A to je problém?“

„Obrovský! Bez nej sa zastaví Veľký sušičový motor!“

„A čo potom?“

„No… všetky ponožky zostanú navždy vlhké.“

Mesto stíchlo.

Jedna mokrá ponožka ešte nie je tragédia.

Ale TISÍCE mokrých ponožiek?

To už bol problém katastrofálnych rozmerov.

„Pomôžem vám,“ povedal Oliver.

„Ty?“ spýtal sa jeden pán v pyžame. „Veď si len dieťa.“

Oliver sa zamračil.

„Aj deti vedia pomáhať.“

Pani Fofrníková sa usmiala.
„Správna odpoveď.“

Dostali mapu mesta a vyrazili.

Prvá stopa ich zaviedla do Šuplíkového lesa.

Bol to les vytvorený zo starých zásuviek. Niektoré boli otvorené, iné zatvorené a z každej trčali zvláštne veci.

Jedna vidlička.
Gombík.
Päť pasteliek.
A dokonca aj sendvič, ktorý tam bol asi od minulých Vianoc.

„Fuj,“ povedal Oliver.

„To nič,“ kývla pani Fofrníková. „Minule sme našli ešte horší.“

„Čo?“

„Brokolicu.“

Oliver sa zasmial tak hlasno, až vyplašil prachového pavúka.

Zrazu začuli tiché vzlykanie.

Za veľkou zásuvkou sedel malý chlapec v pyžame.

„Prečo plačeš?“ spýtal sa Oliver.

„Stratil som cestu domov,“ sniffol chlapec.

Volal sa Hugo a do Ponožkova spadol cez gauč.

Oliver si spomenul, ako sa aj on občas bojí v tme.

„Neboj sa,“ povedal. „Pomôžeme ti.“

Pani Fofrníková zašepkala:
„Ale my hľadáme Kráľovskú ponožku.“

Oliver sa zamyslel.

Potom povedal:
„Aj tak mu pomôžeme. Je smutný.“

A tak Hugovi pomohli nájsť cestu.

Chlapec sa potešil a ukázal im niečo zvláštne.

„Túto ponožku som našiel pri Ventilátorovej jaskyni.“

Bola to Kráľovská ponožka!

„Hurááá!“ kričala pani Fofrníková.

Ale vtom…

„VRRRRRR!“

Roztočil sa obrovský ventilátor.

Silný vietor ich začal nasávať.

Oliver sa chytil lampy.
Pani Fofrníková klobúka.
A Hugo kričal:
„Ja nechcem byť palacinka!“

Kráľovská ponožka odletela priamo do stredu ventilátora.

„Musíme ju chytiť!“ zvolal Oliver.

„To je nebezpečné!“ kričala pani Fofrníková.

Oliver však uvidel starý opasok visiaci zo steny.

Priviazal si ho okolo pása.

„Držte ma!“

Rozbehol sa, skočil a…

CHMAT!

Chytil ponožku tesne pred lopatkami ventilátora.

„Má ju!“ kričal Hugo.

Ale Oliver visel vo vzduchu ako mokrá šunka na šnúre.

„Ťahajte!“ kričal.

Pani Fofrníková aj Hugo ťahali zo všetkých síl.

Centimeter po centimetri.

Až nakoniec…

BUM!

Všetci traja spadli na kopu mäkkých svetrov.

„Au,“ povedal Oliver.

„To bol môj nos,“ povedala pani Fofrníková.

„Prepáčte.“

Kráľovská ponožka bola zachránená.

Keď ju vrátili do Veľkého sušičového motora, celé mesto sa rozžiarilo.

Ventilátory sa roztočili.
Svetlá zasvietili.
A z reproduktorov začala hrať veselá hudba.

Starosta vyhlásil veľkú oslavu.

Oliver dostal medailu statočnosti a doživotný zákaz žehlenia ponožiek.

„To je najlepšia odmena na svete,“ povedal Oliver.

Na oslave jedli pudingové šišky a tancovali ponožkový tanec, ktorý vyzeral ako nahnevané poskakovanie kačíc.

Aj Hugo sa smial.

Neskoro v noci pani Fofrníková zaviedla Olivera späť k práčke.

„Ďakujeme ti,“ povedala.

„Prídem vás ešte pozrieť?“

„Možno,“ usmiala sa tajomne. „Ak zasa stratíš ponožku.“

Oliver vliezol späť do svojej izby.

Ráno sa zobudil vo svojej posteli.

„Tak to bol asi sen,“ zamrmlal.

Potom však otvoril zásuvku.

A tam ležala jeho stratená ponožka.

Vedľa nej bola malinká medaila.

A papierik:

„Ďakujeme, hrdina Ponožkova.“

Oliver sa usmial.

Odvtedy už nikdy nebol nahnevaný, keď sa stratila jedna ponožka.

Ktovie totiž…

Možno ju práve niekto veľmi potreboval.

---

Ponaučenie

Pomáhať druhým sa oplatí, aj keď sa ponáhľame za vlastným cieľom. Odvaha neznamená nemať strach, ale pomôcť aj napriek nemu.

---