Včielka Bzučka a stavba najväčšieho úľa

V malej slnečnej lúke za starým dubom žila včielka menom Bzučka. Bola to veľmi šikovná a ambiciózna včielka. Od rána do večera lietala, zbierala nektár a snívala o tom, že raz postaví najväčší a najkrajší úľ v celej lúke. Taký veľký, že ho budú obdivovať všetky motýle, lienky aj mravce.

„Môj úľ bude dokonalý!“ vyhlasovala Bzučka hrdým bzučaním. „Nebude v ňom ani jedna chyba!“

Začala stavať hneď nasledujúci deň. Priniesla si najlepší vosk, najkrajšie kvietky na ozdobu a pustila sa do práce. Prvý rad buniek postavila pekne rovno. Druhý rad tiež. Ale keď prišla na tretí rad, jedna bunka sa jej trochu nakrivo postavila.

„Fuj! To je chyba!“ zvolala Bzučka nahnevane a celý rad zbúrala. „Musí to byť dokonalé!“

Druhý pokus dopadol ešte horšie. Keď sa snažila urobiť veľkú klenbu na strechu, všetko sa jej pod váhou prevrátilo a spadlo jej rovno na hlavičku. Bzučka sedela uprostred kopy vosku a bola červená od hanby.

Prišiel za ňou jej kamarát Čmeliak Brumko, ktorý bol známy tým, že sa z každého neúspechu vedel smiať.

„Bzučka, čo robíš?“ spýtal sa veselo. „Staviam najväčší úľ… ale stále sa mi to kazí,“ zamrmlala smutne.

Brumko sa zasmial: „A vieš čo? Moje prvé tri úle sa mi úplne zrútili. A štvrtý bol krivý ako stará vetva. Ale vďaka tomu som sa naučil, ako ho postaviť lepšie.“

Nasledujúce dni skúšala stavať sama. Skúšala znova a znova. Raz jej úľ spadol, raz sa rozpadol, raz bol taký malý, že sa doňho zmestila len ona sama. Bzučka bola čoraz viac unavená a začínala byť smutná.

Jedného popoludnia, keď jej už padali oči od únavy, prišli za ňou kamarátky Lienka a Motýlik.

„Bzučka, prečo to neskúsiš s nami?“ spýtala sa Lienka. „Lebo nechcem, aby ste videli moje chyby,“ priznala sa Bzučka potichu.

Kamarátky sa na seba pozreli a rozosmiali sa. „Ale chyby sú predsa normálne! Pozri sa na mňa,“ povedala Lienka a ukázala svoje krídielka. „Keď som sa učila lietať, spadla som asi dvadsaťkrát. A teraz lietam najvyššie zo všetkých!“

Bzučka sa konečne trochu usmiala. Rozhodla sa, že to vyskúša inak. Tentokrát nechala kamarátov pomôcť. Keď sa jej niečo pokazilo, namiesto toho, aby to zbúrala, sa zasmiala a skúsila to opraviť inak.

A zrazu sa úľ začal krásne rozrastovať. Po mnohých dňoch práce stál uprostred lúky najväčší úľ, aký kedy videli. Nebol úplne rovný, mal tu a tam krivé okienka a jednu zvláštnu vežičku, ale bol teplý, priestranný a voňal medom a kvetmi.

Všetky zvieratká z lúky prišli obdivovať. Bzučka stála pred svojím dielom a po prvýkrát sa naň usmiala bez hanby.

„Vieš čo?“ povedala Brumkovi. „Myslela som si, že chyby sú zlé. Ale keby som neurobila všetky tie chyby, nikdy by som sa nenaučila postaviť niečo také krásne.“

Brumko sa zasmial a potľapkal ju krídelkom: „Presne tak, Bzučka. Chyby nie sú prekážkou. Sú najlepšími učiteľmi.“

Ponaučenie

Chyby nás nerobia slabšími, ale múdrejšími a tvorivejšími. Keď sa ich nebojíme a vieme sa z nich smiať, otvárajú nám cestu k veciam, o ktorých sme ani nesnívali.