Veľké preteky pod polárnou žiarou

Ďaleko na severe, kde sa ľadové kryhy pomaly kolísali na tmavom mori a sneh sa trblietal ako tisíce drobných diamantov, sa každú zimu konali Veľké preteky pod polárnou žiarou. Bola to najslávnejšia udalosť široko-ďaleko. Zvieratá prichádzali z celého severu, aby sledovali odvážnych súťažiacich, ktorí museli prekonať zasnežené pláne, zamrznuté fjordy, veterné kopce aj spletité ľadové cesty medzi vysokými kryhami.

Mladý arktický zajac Timo sa na preteky pripravoval celé mesiace. Každé ráno trénoval skoky cez záveje a beh po zľadovatených chodníkoch. Bol rýchly, obratný a veľmi si veril. Tento rok bol presvedčený, že konečne získa víťazný pohár vyrezaný z krištáľovo čistého ľadu.

Keď dorazil na štart, všimol si nového súťažiaceho. Bol to tučniak menom Piko, ktorý pricestoval až z ďalekej Antarktídy. Chcel na vlastné oči vidieť severnú polárnu žiaru, o ktorej počúval celé roky. Počas cesty sa stal známym tým, že sa dokázal pošmyknúť aj na miestach, kde žiadny ľad nebol. Napriek tomu sa stále usmieval.

Vedľa nich sa pripravoval aj tuleň Bruno. Na súši pôsobil trochu nemotorne, no všetci vedeli, že vo vode nemá konkurenciu. Bruno bol pokojný, rozvážny a vždy si najprv všetko premyslel. Timo si často myslel, že premýšľa až príliš dlho.

Nad obzorom sa pomaly rozžiarila polárna žiara. Zelené, modré a fialové pásy sa vlnili po oblohe a osvetľovali sneh jemným svetlom. Presne v tej chvíli zaznel štartovací roh a preteky sa začali.

Súťažiaci vyrazili dopredu. Timo sa okamžite dostal medzi vedúcich pretekárov. Piko sa najprv pošmykol, potom sa roztočil ako veterný mlyn a napokon sa šmykom dostal ďalej, než niektorí súperi dobehli. Diváci sa smiali a povzbudzovali ho.

Po niekoľkých kilometroch si však Timo všimol niečo zvláštne. Jeden zo zelených pásov polárnej žiary začal blednúť. Najprv si myslel, že sa mu to len zdá. O pár minút však zmizol úplne. Krátko nato zoslabol aj ďalší pás.

Zvieratá si začali znepokojene šepkať. Polárna žiara bola na severe viac než len krásna ozdoba oblohy. Mnohé zvieratá sa podľa nej orientovali počas dlhých zimných nocí. Ak by zmizla, život na severe by sa stal oveľa ťažším.

Preteky pokračovali ďalej, ale atmosféra sa zmenila. Keď sa zotmelo ešte viac, Timo v diaľke zazrel zvláštny modrastý záblesk vychádzajúci spod ľadu. Ukázal naň Brunovi aj Pikovi. Ani jeden z nich nič podobné nikdy nevidel.

„Určite tam býva obrovská ryba, ktorá zjedla polárnu žiaru,“ vyhlásil Piko s úplnou vážnosťou.

„Ryby nejedávajú polárnu žiaru,“ odpovedal Bruno.

„To si len myslíš,“ odvetil Piko. „Možno si na nej pochutnávajú každú stredu.“

Hoci sa všetci zasmiali, zvláštny záblesk ich nútil pokračovať tým smerom. Organizátori pretekov sa rozhodli, že ak súťažiaci objavia príčinu miznutia svetiel, získajú špeciálne body navyše.

Trasa ich priviedla k úzkemu ľadovému mostu ponad tmavú vodu. Most sa pod ich nohami jemne chvel. Timo ho prebehol takmer bez spomalenia. Piko sa rozhodol, že ho prejde elegantným šmykom. Výsledkom bolo, že sa otočil trikrát okolo seba a zastavil sa presne na druhej strane. Neplánovane, ale úspešne.

Za mostom sa rozprestieralo pole krištáľových ľadovcov. Keď sa ich dotkol vietor, vydávali jemné zvuky podobné zvončekom. Timo ešte nikdy nepočul nič také krásne. Zdalo sa mu, akoby samotný sever spieval zvláštnu pieseň.

Uprostred poľa stretli starého narvala menom Baltor. Jeho dlhý kel sa leskol v mesačnom svetle. Keď mu porozprávali o miznúcej žiare, vážne prikývol.

„Možno ide o Zrkadlo severu,“ povedal ticho.

Timo ani Piko o ničom takom nikdy nepočuli. Baltor im vysvetlil, že hlboko pod ľadom sa nachádza obrovské jazero s hladinou hladkou ako sklo. Podľa starej legendy práve ono pomáha odrážať svetlo polárnej žiary späť k oblohe.

„Ak sa Zrkadlo severu poškodí, svetlá začnú slabnúť,“ dodal.

To už znelo oveľa vážnejšie než Pikova teória o hladnej rybe. Trojica sa rozhodla nasledovať modrasté záblesky.

Cesta ich zaviedla do oblasti vysokých ľadových stien. Medzi nimi sa nachádzalo bludisko úzkych chodníkov. Niektoré končili slepo, iné sa stáčali späť. Niekoľkokrát sa stratili a raz dokonca kráčali desať minút v kruhu.

Piko bol presvedčený, že objavil správny smer podľa tvaru oblakov. O päť minút neskôr sa ukázalo, že sledoval vlastný odraz v lesklom ľade. Bruno sa smial tak silno, až sa musel posadiť do snehu.

Napokon dorazili k obrovskej priehľadnej ploche ľadu. Pod ňou sa nachádzalo jazero žiariace modrým svetlom. Bolo nádherné. Svetlo sa však odrážalo len z malej časti hladiny.

Veľká odtrhnutá kryha zakrývala takmer polovicu jazera.

„To bude ono!“ zvolal Timo.

Pokúsil sa kryhu odsunúť. Tlačil zo všetkých síl, ale nepohla sa ani o kúsok. Skúsil to znova a opäť neúspešne.

Bruno sa ponoril do vody pod ľadom a preskúmal situáciu. Keď sa vynoril, zistil, že kryha je zaseknutá medzi dvoma podmorskými skalami.

„Samotnou silou to nepôjde,“ povedal.

Niekoľko minút premýšľali. Potom si Piko všimol sériu starých ľadových kanálov vedúcich od mora.

„Čo ak ich využijeme?“ navrhol.

Tentoraz to nebol bláznivý nápad. Bruno zistil, že ak sa do kanálov dostane viac vody, vznikne prúd, ktorý môže kryhu uvoľniť.

Práca nebola jednoduchá. Museli odstrániť kusy snehu, rozšíriť niekoľko zamrznutých miest a nájsť správny smer toku. Trvalo im to dlho. Timo si uvedomil, že preteky už dávno nie sú len o víťazstve.

Keď bolo všetko pripravené, čakali. Najprv sa nedialo nič. Potom sa spod kryhy ozvalo hlboké zapraskanie.

Kryha sa pomaly pohla.

O niekoľko sekúnd sa odsunula ešte viac. Modré svetlo jazera sa rozlialo do všetkých strán. V tej istej chvíli sa na oblohe objavil tenký zelený pás polárnej žiary.

„Funguje to!“ vykríkol Piko.

Postupne sa vracali ďalšie farby. Zelená, modrá, fialová aj ružová. Celá obloha sa rozžiarila jasnejšie než predtým. Všetky zvieratá na severe sa zastavili a obdivovali nádherné predstavenie.

Až potom sa súťažiaci vydali na poslednú časť pretekov. Tentoraz už Timo nebežal len pre seba. Pomáhal ostatným nájsť najbezpečnejšiu cestu a dával pozor, aby nikto nezaostal.

Finále bolo mimoriadne napínavé. Timo, Bruno a Piko sa striedali vo vedení. Raz viedol zajac, potom tuleň a napokon tučniak počas dlhého šmyku po ľade.

Do cieľa dorazili takmer naraz.

Večer sa pri veľkom ľadovom pódiu zhromaždili všetci účastníci aj diváci. Organizátori odovzdali ceny za preteky, no potom oznámili ešte jedno špeciálne ocenenie.

Patrilo Timovi, Brunovi a Pikovi za záchranu Zrkadla severu a návrat polárnej žiary.

Timo sa usmial. Na začiatku túžil iba po víťazstve. Teraz však vedel, že najkrajšie na celej udalosti nebola medaila, ale dobrodružstvo, ktoré prežil.

Nad severom sa vlnili farebné svetlá a sneh sa trblietal pod ich žiarou. Veľké preteky pod polárnou žiarou sa skončili, no príbeh o troch neobyčajných súťažiacich sa rozprával ešte mnoho ďalších zím.

Ponaučenie

Keď sa objaví nečakaný problém, pokojné premýšľanie a vytrvalosť často prinesú lepšie výsledky než unáhlené rozhodnutia. Každý má iné schopnosti a práve ich spojenie dokáže vyriešiť aj veľmi náročné úlohy.