Zuzka a jej nezbedný tieň

Rozprávka o Zuzke a jej nezbednom tieni

Čo by ste robili, keby vás váš tieň jedného dňa odmietol kopírovať a začal si robiť, čo sám chce? Zuzka to zistila v stredu ráno – a čakalo ju dobrodružstvo, na ktoré sa nedá pripraviť. Vtipná, originálna a vrúcna rozprávka na dobrú noc pre deti od 5 do 9 rokov,

Bola streda — a stredy bývajú väčšinou celkom nudné, čo Zuzka dobre vedela, lebo ich mala za sebou už vyše tristo. Ale táto streda sa rozhodla byť iná a dala o tom vedieť hneď ráno, sotva Zuzka vyšla z domu so školskou taškou na chrbte a s krajcom chleba s maslom v ruke.

Slnko svietilo nízko nad strechami domov, dlhé a zlaté, a vrhalo pred Zuzku jej tieň — dlhý, čierny, s načechranými vlasmi a taškou na ramene. Úplne normálny tieň. Až kým Zuzka nevkročila na chodník a nezastala, aby si opravila topánku.

Tieň nezastal.

Pokračoval ďalej. O tri kroky. Potom sa zastavil, otočil — aspoň tak to vyzeralo — a Zuzke sa zdalo, že ho videla pokrčiť plecami.

Zuzka zamrkala. Pozrela na topánku. Pozrela na tieň. Tieň stál potichu, akoby sa nič nestalo.

Asi som sa pomýlila, pomyslela si a išla ďalej.

Ale o päť minút, keď prechádzala okolo záhradky susedky pani Horákovej, kde stará pani každé ráno zalievala kvety vo fialovom župane a háčkovaných papučiach, Zuzka zdvorilo zamávala — lebo tak ju naučila mama — a išla ďalej.

Tieň nezamával.

Tieň začal tancovať.

Nie trochu, nie nenápadne. Veľké, nadšené pohyby, s rukami hore a nohami do strán — taký tanec, aký robí človek, keď ho nikto nevidí a hrá jeho obľúbená pieseň. Pani Horáková ho videla, lebo práve vzhliadla od kvetináča, a tak dlho pozerala na Zuzkin tieň s otvorenými ústami, až jej z konvy tiekla voda priamo na papuče.

„Zuzka,“ zavolala pani Horáková, „tvoj tieň… tancuje?“

„Nie,“ povedala Zuzka rýchlo. „To je hra svetla.“

A odišla veľmi rýchlym krokom, čo sa v tieni prejavilo tak, že šiel rovnako rýchlo, ale stále trochu tancoval.

Počas celej cesty do školy sa tieň správal tak, akoby mal vlastný mozog, vlastné plány a vlastný zmysel pre humor — pričom všetky tri boli mierne problematické.

Keď Zuzka vážne a sústredene kráčala po chodníku, tieň skákal do mlák — tých plochých čiernych odrazov, ktoré ostávajú po daždi. Keď Zuzka čakala na červenej, tieň mával na ľudí v autách, až sa jeden vodič tak vyľakal tieňa mávajúceho malého dievčatka, že auto za ním zatrúbilo. Keď Zuzka prešla okolo psa na vôdzke, tieň si sadol a začal sa tieňovo škriabať za uchom, čo psa tak zaujalo, že sa z miesta nepohol, kým ho majiteľ doslova neodtiahol.

Zuzka bola z toho celého poriadne nervózna.

„Čo to robíš?“ zašepkala smerom dole, keď si bola istá, že ju nikto nepočuje.

Tieň sa na ňu pozrel — alebo aspoň naklonil hlavu tak, ako sa nakláňa niekto, kto počúva.

„Prestaň,“ povedala Zuzka.

Tieň pokrčil plecami.

„Prosím,“ dodala Zuzka.

Tieň začal krúžiť na jednej nohe.

Zuzka si zhlboka vydýchla, zdvihla bradu a pokračovala do školy s takou dôstojnosťou, akej je schopné osemročné dievča, za ktorým tancuje vlastný tieň.

V škole bolo horšie, lebo tam bolo viac ľudí, ktorí mohli tieň vidieť.

Počas prestávky, keď Zuzka stála so spolužiačkami a počúvala, ako Terka rozpráva o svojom novom bicykli, tieň začal predvádzať kotúle. Nie jeden. Štyri za sebou, pričom pri každom zatlieskal tieňovými rukami.

Terka sa odmlčala v polovici vety.

Všetci sa zahľadeli na Zuzkine nohy.

„Zuzka,“ povedal Maťo zo susednej lavice, ktorý stál vedľa nej, „tvoj tieň robí kotúle.“

„Viem,“ povedala Zuzka vyčerpaným hlasom.

„Ako to robíš?“

„Nerobím. On to robí.“

„Ale je tvoj.“

„To som mu tiež hovorila.“

Maťo si sadol vedľa Zuzky na schody a sledoval tieň s otvorenými ústami. Tieň, cítiac publikum, pridal ešte stojku na rukách — čo Zuzka nikdy v živote nedokázala urobiť, čo bolo trochu urážlivé.

„Vlastne je to celkom super,“ povedal Maťo.

„Nie je,“ povedala Zuzka.

„Je. Pozri — tvoj tieň robí to, čo chce, a nikoho sa nepýta. To by som chcel aj ja.“

Zuzka sa na neho pozrela. Potom sa pozrela na tieň, ktorý práve — s výrazom absolútnej spokojnosti — začal maľovať čosi do vzduchu tieňovým prstom.

A vtedy ju napadlo niečo, na čo predtým nemyslela.

Popoludní, cestou domov, Zuzka nespomaľovala, neopravovala si topánku ani sa neponáhľala — jednoducho šla a sledovala tieň pod nohami. Pozorovala ho pozorne, ako človek, ktorý sa snaží niečo pochopiť.

Tieň zamával pani Horákovej. A Zuzka si uvedomila, že pani Horákovú má rada, ale nikdy jej nezamávala prvá — vždy len opätovala pozdrav.

Tieň skočil do mláky. A Zuzka si uvedomila, že mláky ju celý život lákali, ale vždy ich obchádzala, lebo sa bála, že si namočí topánky.

Tieň tancoval, keď okolo prešlo auto s hlasnou hudbou. A Zuzka si uvedomila, že tancovanie miluje — ale robila to iba sama doma, za zatvorenými žalúziami, lebo sa hanbila.

Zastala. Pozrela sa na tieň.

Tieň stál ticho. Čakal.

On nerobí to, čo chce, pomyslela si Zuzka pomaly, ako keď sa skladá puzzle a posledný dielik zapadne na miesto s tichým cvaknutím. On robí to, čo chcem ja. Len to, čo som si nikdy netrúfla.

Pomaly, opatrne, s pohľadom okolo seba — aby sa ubezpečila, že ulica je prázdna — Zuzka zdvihla ruku a zamávala na prázdny chodník.

Tieň zamával spolu s ňou.

Potom Zuzka — pomaly, potom rýchlejšie, potom celou váhou a s výkrikom radosti — skočila do mláky.

Voda striekla na všetky strany. Topánky boli mokré. Zuzka sa zasmiala tak nahlas, až vyletel z blízkeho stromu vrabec.

A tieň — jej vlastný, čierny, načechranovlasý tieň — bol prvýkrát celý deň presne tam, kde mal byť: priamo pod jej nohami a kopíroval každý jej pohyb.

Keď sa Zuzka vrátila domov s mokrými topánkami a červenými lícami od smiechu, mama sa na ňu pozrela tým pohľadom, ktorý majú mamy, keď chcú byť prísne, ale nedokážu to úplne dotiahnuť.

„Čo sa stalo tvojim topánkam?“

„Skákala som do mláky,“ povedala Zuzka.

„A prečo?“

Zuzka sa na chvíľu zamyslela. „Lebo som chcela,“ povedala jednoducho.

Mama sa na ňu dlho pozerala. Potom sa usmiala — rýchlo, skoro nepozorovane — a povedala: „Dobre. Choď sa prezuť.“

Zuzka išla. A jej tieň, ktorý sa tiahol za ňou po chodbovej podlahe v predvečernom svetle, bol pokojný, tichý a nasledoval ju krok za krokom.

Presne tak, ako má tieň správneho dievčaťa byť.

Dobrú noc.

A ak ťa dnes tvoj tieň prekvapí — možno ti chce niečo povedať.

Ponaučenie

Niekedy nám náš vnútorný hlas hovorí, čo naozaj chceme — zatancovať si, zaskákať, zamávať, smiať sa nahlas — ale my sme príliš opatrní, príliš slušní alebo príliš ustráchaní, aby sme ho počúvali. Skúste ho niekedy poslúchnuť. Mokré topánky uschnú. Ale chvíľa radosti, ktorú ste si nedovolili, sa už nevráti.