Záhada hodinovej veže

Uprostred mesta Hrnčekovo stála stará hodinová veža.

Bola obrovská. Mala zelenú strechu a každú hodinu odbíjala tak hlasno, že sa triasli aj holuby na námestí.

„BIM-BAM-BUCH!“

Presne o siedmej ráno.
Presne o ôsmej.
Presne vždy.

Až jedného dňa…

Neodbila vôbec. Ľudia sa zastavili.

Pekár vytiahol z pece spálené rožky.
Poštár prišiel do práce v papučiach.
A riaditeľ školy začal obedovať o pol deviatej ráno.

Celé mesto bolo pomotané. „Čas sa pokazil!“ kričali ľudia.
V tom meste býval aj Leo. Mal sedem rokov, ryšavé vlasy a nekonečne veľa otázok. Najradšej zo všetkého rozoberal veci.

Raz rozobral budík.
Potom toustovač.
A raz skoro aj vysávač, ale ten sa ubránil káblom.

Keď zistil, že hodinová veža prestala fungovať, oči sa mu rozžiarili. „To musím vidieť!“
Mama ho však zastavila.
„Ani náhodou. Tá veža je stará a nebezpečná.“ Leo prikývol. A potom tam samozrejme išiel.

Večer sa potichu vykradol z domu.
Zobral baterku, skrutkovač a tri malinové cukríky pre prípad núdze.

Pred vežou bolo ticho. Príliš veľké ticho.

Dvere zavŕzgali:
„KRRRRR.“

Vo vnútri to vyzeralo ako obrovské kovové bludisko.

Kolieska.
Reťaze.
Páky.
Ozubené kolesá veľké ako bicykle.

A všade tikalo.

Tik.
Tik.
Tik.

„Takže čas ešte žije,“ zašepkal Leo. Zrazu začul čudný hlas.
„Nekrič tak hlasno.“ Leo sa otočil.

Na jednom obrovskom kolese sedel malý chlapec v modrom kabáte.
„Kto si?“ spýtal sa Leo.
„Volám sa Teodor.“
„A čo tu robíš?“
„Pracujem.“

Leo sa rozhliadol.
„Ty opravuješ hodiny?“

Teodor pokrčil plecami.
„Niekto musí.“

Leo si všimol, že Teodor má celé ruky od oleja a vo vreckách plno skrutiek.

„Si tu sám?“

„Už veľmi dlho.“

To znelo trochu smutne. Skôr než sa Leo stihol opýtať viac, ozvalo sa hlasné:

„KLANG!“

Celá veža sa zatriasla. Jedno z obrovských kolies sa prestalo točiť.
A potom druhé. A tretie.

„To nie je dobré,“ povedal Teodor.
„Čo sa deje?“
„Hlavný časový stroj sa zasekol.“
„A čo sa stane?“

Teodor sa zamračil.
„Ak sa zastaví úplne, zajtrajšok nikdy nepríde.“

Leo vytreštil oči.
„ČO?!“

„Ostaneme navždy v dnešku.“

To znelo síce super kvôli škole…

…ale nie až TAK super.

„Musíme to opraviť!“ povedal Leo.

Teodor prikývol.
„Potrebujeme zlatú pružinu.“

„A kde je?“
Teodor ukázal hore.
Úplne hore.
Niekde pod strechou veže.
Leo prehltol.

Schody boli úzke.
Staré.
A vyzerali, že sa rozpadnú už len z urazeného pohľadu.

Začali stúpať.

Prvé poschodie bolo plné kyvadiel.
Druhé plné tikajúcich hodín.
A tretie…

…bolo plné kukučiek.

„KUKU!“
„KUKU!“
„KUKU!“

Leo skoro dostal infarkt.
„Prečo ich je tu toľko?!“
„Nikto ich nevypína,“ povedal Teodor.
Jedna kukučka sa Leovi zahryzla do rukáva.
„Pusť ma, ty drevené kura!“
Napokon sa dostali až hore. A tam našli problém. Zlatá pružina bola zamotaná v obrovskom hniezde.

„To je hniezdo?!“
„Áno,“ povedal Teodor.
„Čo tam býva?“
Ozvalo sa:

„HÚÚÚÚÚ!“

Obrovská mechanická sova otvorila oči.

Mala kovové krídla.
Žlté svetlá namiesto očí.
A zobák ostrý ako nožnice.

„To.“

Sova sa rozletela priamo na nich.

Leo sa skrčil.
Teodor hodil skrutku.
A sova narazila do zvona:

„DOOOONG!“

„Musíme odlák ať jej pozornosť!“ kričal Leo. Potom dostal nápad.
Vytiahol malinové cukríky.
„Naozaj?“ spýtal sa Teodor.
„Nikto neodolá malinovým cukríkom.“ Ani mechanická sova.
Leo hodil cukrík na druhú stranu miestnosti.
Sova za ním okamžite vystrelila.

„Teraz!“

Teodor vyskočil na hniezdo a vytiahol zlatú pružinu. Lenže podlaha zapraskala.
„To nie je dobrý zvuk,“ povedal Leo.
„Vôbec nie.“

„KRAAAAK!“

Dosky sa prepadli. Obaja začali padať dolu vežou.
Preleteli okolo kukučiek, okolo kolies aj okolo obrovského zvona.

„AAAAAAAA!“

Na poslednú chvíľu sa Leo zachytil lana. Teodor visel pod ním ako mokrá bunda.
„Neviem, či nás udržím!“
„Tak sa snaž viac!“ kričal Teodor. Spoločne sa vyšplhali späť ku stroju.
Teodor vložil pružinu na miesto a celá veža sa rozžiarila.

Kolesá sa opäť roztočili.
Páky začali klapať.
A obrovské hodiny sa pohli.

Tik.
Tak.
Tik.
Tak.

Potom…

„BIM-BAM-BUCH!“

Hodinová veža znovu odbila. Celé mesto jasalo.

Ráno bolo opäť ráno.
Obed obedom.
A škola bohužiaľ školou.

Leo sa usmial.
„Podarilo sa nám to.“

Ale keď sa otočil, Teodor tam už nebol. Zostal po ňom len malý zlatý šróbik. Leo ho dodnes schováva v zásuvke.

A vždy keď hodinová veža odbije celú hodinu…

…má pocit, že niekde vo vnútri stále pracuje tajomný chlapec, ktorý opravuje čas.

---

Ponaučenie

Každý problém sa dá vyriešiť, keď človek nepodľahne strachu a pomôže druhým. Aj malé nápady môžu zachrániť veľké veci.

---

Kvíz pre deti

1. Ako sa volalo mesto?

• A) Zvonkovo
• B) Hrnčekovo
• C) Tikalkovo

2. Čo sa pokazilo?

• A) Most
• B) Škola
• C) Hodinová veža

3. Čo potrebovali na opravu času?

• A) Strieborný kľúč
• B) Zlatú pružinu
• C) Veľké kladivo

4. Čo bolo hlavným ponaučením?

• A) Nejesť cukríky
• B) Báť sa sov
• C) Nevzdávať sa a pomáhať druhým