Banánový kopec, na ktorý sa nikomu nechcelo

V srdci zelenej džungle, kde sa široké listy leskli rannou rosou a papagáje si každé ráno prekrikovali vlastné pesničky, býval lenochod Leo. Visel na svojej obľúbenej vetve tak často, že si už aj samotný strom myslel, že je jeho novou vetvou. Leo nebol zlý ani protivný. Bol jednoducho neuveriteľne lenivý. Keby sa raz konali majstrovstvá sveta v oddychovaní, pravdepodobne by zaspal ešte pred začiatkom a aj tak by vyhral prvé miesto.

Každé ráno sa zobudil, pomaly otvoril jedno oko, potom druhé, potom chvíľu premýšľal, či sa mu vôbec oplatí otvoriť obe naraz. Keď sa konečne rozhýbal, natiahol sa tak dlho, že slnko stihlo prejsť cez polovicu oblohy. Ostatné zvieratá už medzitým nazbierali ovocie, navštívili susedov, okúpali sa v potoku a niektoré dokonca stihli poobedný odpočinok.

Jedného rána však Leo zbadal niečo zvláštne. Na druhej strane veľkého zeleného kopca sa vo vetvách trblietali nádherné žlté banány. Neboli to obyčajné banány. Boli veľké, voňavé a dokonale dozreté. Už z diaľky vyzerali tak chutne, že Leovi zakručalo v bruchu.

Lenže medzi Leom a banánmi stál Banánový kopec. Nebol obrovský, nebol nebezpečný a nebol ani príliš strmý. Problém bol iba v tom, že sa nachádzal presne tam, kde sa Leovi nechcelo ísť.

„Určite existuje jednoduchší spôsob,“ zamrmlal Leo a pohodlne sa usadil. Celé dopoludnie premýšľal. Potom celé popoludnie. A keďže rozmýšľanie je únavné, večer si musel oddýchnuť.

Na druhý deň dostal prvý geniálny nápad. Našiel obrovský list, posadil sa naň a rozhodol sa, že sa po svahu jednoducho skĺzne. Chvíľu to fungovalo výborne. Potom sa list otočil, Leo sa roztočil ako kolotoč a skončil hlavou dolu v kríku plnom mäkkých kvetov. Krík sa síce otriasal od smiechu, ale Leo sa k banánom nepriblížil ani o meter.

„To chcelo len malé vylepšenie,“ vyhlásil a predstieral, že presne takto to plánoval.

Tretí deň si vyrobil papraďový dáždnik. Bol presvedčený, že keď ho vietor zachytí správnym smerom, odnesie ho až k banánom. Leo vyskočil z nízkej vetvy a chvíľu sa skutočne vznášal. Potom sa vietor otočil a odniesol ho rovno do jazierka. Z vody vytŕčal iba jeho nos a veľmi urazený výraz.

Pri jazierku ho pozorovala kapybara Berta. „Vieš, že pešo by si tam bol už dávno?“ spýtala sa.

„Pešo je príliš namáhavé,“ odpovedal Leo.

„A toto nie je?“

Leo sa zamyslel. Musel uznať, že niekoľko kotrmelcov, pád do kríka a kúpeľ v jazierku boli celkom vyčerpávajúce. Napriek tomu sa nevzdával.

Nasledujúce ráno našiel kokosový orech. Priviazal si ho za chrbát pomocou liany a vyhlásil, že zostrojil prvý džungľový banánový motor. Nikto presne nevedel, ako má motor fungovať, vrátane Lea. Lenochod sa rozbehol, kokos sa odrazil od kameňa, vyskočil do vzduchu a pristál mu na hlave ako prilba.

Papagáj Rico sa smial tak hlasno, že poplašil celé kŕdeľ vtákov. „Vyzeráš ako rytier kokosového kráľovstva!“ kričal.

Leo si povzdychol. Banány boli stále ďaleko.

Dni plynuli a Leo vymýšľal ďalšie a ďalšie skratky. Skúšal privolať vietor mávaním listov. Pokúsil sa presvedčiť potok, aby tiekol opačným smerom. Dokonca skúšal čakať, či banány náhodou samy nespadnú a neprikotúľajú sa až k nemu. Nespadli.

Jedného podvečera sedel na svojej vetve a pozoroval zapadajúce slnko. Obloha mala farbu zrelého manga a džungľa sa pomaly ponárala do večerného pokoja. Vtedy si všimol niečo zvláštne. Malá kolibríčka Mia lietala od kvetu ku kvetu. Každý deň preletela obrovskú vzdialenosť, hoci bola maličká. Mravce pod stromom zase nosili omrvinky niekoľkonásobne väčšie než ony samy.

„Ako to robíte?“ spýtal sa Leo.

„Čo?“ opýtala sa Mia.

„Že sa stále hýbete.“

Kolibríčka sa zasmiala. „Nerozmýšľame celý deň nad tým, aké je to ďaleko. Jednoducho urobíme ďalší krok. Alebo ďalšie mávnutie krídlami.“

Tá veta zostala Leovi v hlave ešte dlho po zotmení.

Nasledujúce ráno sa zobudil nezvyčajne skoro. Slnko sa práve predieralo cez listy a vzduch voňal po daždi. Leo sa pozrel na Banánový kopec. Stále tam bol. Stále vyzeral rovnako. Len Leo sa cítil trochu inak.

„Dobre,“ povedal. „Dnes žiadne motory, žiadne lietanie ani kotúľanie. Skúsim obyčajnú chôdzu.“

Urobil prvý krok. Potom druhý. Potom tretí. Nebolo to príliš zábavné, ale ani hrozné. Po chvíli si všimol krásne modré motýle, ktoré predtým nikdy nevidel. O pár metrov ďalej objavil strom s kvetmi voňajúcimi ako med. Keď pokračoval ďalej, našiel malý potôčik, ktorého voda spievala tichú melódiu.

Zrazu si uvedomil, že kopec nie je iba prekážka. Je plný vecí, ktoré si nikdy nevšimol, pretože sa k nim neobťažoval prísť.

Cesta pokračovala. Občas si oddýchol pod stromom, občas sa napil vody. Krok za krokom sa približoval k vrcholu. Nebolo to rýchle, ale bolo to jednoduchšie než všetky jeho šialené vynálezy dokopy.

Keď sa konečne dostal na vrchol, prekvapene zastal. Výhľad bol nádherný. Pod ním sa rozprestierala celá džungľa. V diaľke sa leskol potok, nad stromami krúžili vtáky a vietor jemne šumel v korunách. Leo nikdy predtým nevyšiel tak vysoko.

„Aha,“ povedal ticho. „Tak toto som celé roky nevidel.“

Potom zišiel na druhú stranu kopca. A tam boli ony. Najkrajšie banány, aké kedy videl. Viseli vo veľkých strapcoch a voňali tak sladko, že sa Leovi rozžiarili oči.

Ochutnal jeden. Bol výborný.

Ochutnal druhý. Bol ešte lepší.

Pri treťom banáne sa musel posadiť, pretože bol príliš spokojný na státie.

Keď sa večer vracal domov, niesol si niekoľko banánov pre seba aj pre ostatné zvieratá. Cesta späť sa mu zdala oveľa kratšia. Nie preto, že by sa kopec zmenšil, ale preto, že sa už nebál začať.

Od toho dňa Leo nezanevrel na oddych. Stále bol lenochod a stále miloval pohodlie. No vždy, keď pred ním stála nejaká úloha, snažil sa najprv urobiť aspoň malý krok namiesto toho, aby celé dni vymýšľal nemožné skratky.

A keď niekto v džungli povedal, že sa mu niečo veľmi nechce, Leo sa len usmial, zahryzol sa do banánu a odpovedal: „Možno je to menší kopec, než si myslíš.“

Potom sa pohodlne zavesil na svoju obľúbenú vetvu, pozoroval hviezdy nad džungľou a spokojne zaspal. Tentoraz však s pocitom, že niektoré z najlepších vecí v živote čakajú práve za kopcom, ku ktorému sa nám spočiatku vôbec nechce kráčať.

Ponaučenie

Veci, ktoré dlho odkladáme, často vyzerajú väčšie a ťažšie, než v skutočnosti sú. Malé kroky dokážu postupne priviesť človeka ďalej než nekonečné hľadanie dokonalých skratiek.