Kapybara Mimi, ktorá sa stále ponáhľala a lampáš

0:00 0:00

⏱️ Približný čas čítania: 6 minút

Na okraji mäkkej nočnej lúky, kde sa tráva jemne vlnila ako tichý šepot, žila kapybara Mimi, ktorá mala jedno zvláštne presvedčenie – že všetko musí byť rýchle. Keď sa ráno zobudila, vyskočila tak rýchlo, že si často sadla späť na vlastný chvost, a keď sa vydala na prechádzku, vždy niekam bežala, aj keď nemusela.

Jedného večera, keď sa obloha rozžiarila drobnými hviezdami a medzi steblami trávy sa objavili prvé svetlušky, prišiel za Mimi chlapec Jakub. V ruke držal malý prútený košík a jeho oči žiarili zvedavosťou. „Mimi, stratil sa lampáš, ktorý večer osvetľuje cestu cez lúku. Pomôžeš mi ho nájsť?“ spýtal sa.

„Samozrejme!“ vyhŕkla Mimi tak rýchlo, že takmer ani nedopočúvala vetu. Už sa rozbehla dopredu, hoci Jakub ešte ani nestihol vykročiť. Za nimi sa ticho pobralo malé morča Pipo, ktoré kráčalo pomaly a pozorne, pričom si všímal každý kamienok na ceste.

Mimi sa rozbehla tak rýchlo, že hneď na začiatku zle odbočila. Namiesto cestičky zabočila do vysokej trávy, kde sa jej labky zamotali do tenkých stebiel. „Au!“ ozvalo sa, keď sa nešikovne posadila. Jakub ju pokojne dobehol a pomohol jej vstať, zatiaľ čo Pipo len potichu poznamenal: „Možno by sme mali ísť trochu pomalšie.“

„Ale takto to bude trvať dlho!“ namietla Mimi a opäť vyštartovala. Tentoraz si však nevšimla malý korienok, ktorý trčal z pôdy ako nenápadný prst. Zakopla oň a prekotila sa dopredu, až sa jej z uší zdvihol jemný obláčik prachu.

Jakub sa nezasmial, len sa usmial. „Nevadí,“ povedal pokojne. „Skúsme to ešte raz.“ Pipo zatiaľ prešiel pomedzi kamienky a zastavil sa pri malej kaluži, v ktorej sa odrážali hviezdy. „Pozrite,“ zašepkal, „cesta ide tadiaľto.“

Mimi sa na chvíľu zastavila. Po prvý raz sa nerozbehla hneď, ale len tak stála a pozerala sa okolo seba. Tráva sa vlnila, svetlušky tancovali a vzduch bol tichý a pokojný. Urobila jeden pomalý krok. Potom druhý.

Keď kráčala pomaly, všimla si niečo, čo by si inak nevšimla – drobné stopy v mäkkej pôde. Vyzerali ako malé krúžky, akoby niekto niesol niečo okrúhle. „Pozrite!“ zvolala, tentoraz nie rýchlo, ale s tichým nadšením.

Jakub si k nej kľakol a Pipo sa priblížil. „To budú stopy lampáša,“ povedal Jakub. „Niekto ho asi preniesol týmto smerom.“

Tentoraz sa Mimi nerozbehla. Kráčala pomaly vedľa Jakuba a Pipa, sledovala každú stopu a občas sa zastavila, aby sa uistila, že idú správne. Cesta ich zaviedla k malému potôčiku, ktorý ticho zurčal medzi kamienkami.

Na druhom brehu, opretý o hladký kameň, ležal lampáš. Jemne svietil, akoby trpezlivo čakal, kým ho niekto nájde. Mimi sa usmiala a opatrne k nemu prešla, tentoraz bez zakopnutia.

„Našla si ho,“ povedal Jakub s úsmevom. Pipo spokojne prikývol a svetlušky okolo nich zažiarili ešte jasnejšie.

Mimi sa posadila do trávy a pozrela na lampáš, ktorý držala v labkách. „Vieš,“ povedala potichu, „keď som sa ponáhľala, nič sa mi nedarilo. Ale keď som spomalila, všetko bolo akosi jednoduchšie.“

Jakub sa usmial a jemne prikývol. Nočná lúka bola pokojná, lampáš znovu osvetľoval cestu a Mimi už nikam neutekala. Len tak sedela a počúvala ticho, ktoré predtým nikdy nestihla počuť.