Čarovná kniha ospravedlnení

V malom dome na konci Jabloňovej ulice bývala sedemročná Bea, dievča s krátkymi ryšavými vrkočmi a večne atramentovými prstami, pretože si rada kreslila mapy miest, ktoré si vymýšľala. Jej najlepšia kamarátka Zora bývala presne naproti — cez ulicu, cez plot s modrými kvietkami a cez päť schodíkov hore na verandu. Stretávali sa každý deň po škole, vymýšľali dobrodružstvá pre Beine bábiky a Zorine plyšové zvieratá, a väčšinou sa nehádali. Väčšinou.

Toho dňa sa však pohádali. Dôvod bol hlúpy, ako to pri hádkach medzi najlepšími kamarátkami býva: Zora si chcela požičať Bejinu ružovú bábiku s vlasom dlhým až po kolená, Bea povedala nie, Zora odvetila, že Bea je lakomá, Bea odvetila, že Zora je otravná, a potom Zora odišla domov a zabuchla za sebou dvere tak silno, že sa na verande zatrásli kvetináče. Bea sa posadila na posteľ, preložila ruky na hrudi a dala si záležať na tom, aby vôbec nie trochu nebrala.

Ale potom si vypočula tichosť v izbe a tichosť bola nechutne hlasná. Kde predtým bolo Zorino smiech a jej vymýšľanie príbehov, teraz bola len prázdna stolička a nepohybujúce sa záclony.

Vtedy si Bea spomenula na starú skrinku po starej mame, ktorá stála v rohu a ktorú ešte nikdy poriadne neprehľadala. Stará mama hovorievala, že v nej je všetko, čo sa kedy môže hodiť — a hoci Bea dlho neveriIa, že v starej skrinke môže byť čokoľvek užitočné, dnes sa k nej priblížila a otvorila ju opatrne, ako sa otvára niečo, čo môže byť plné prekvapení. Medzi vyblednutými pohľadnicami, starou ihlou na šitie a krabičkou so zlatými gombíkmi uvidela malú knižočku. Bola veľká sotva ako jej dlaň, viazaná do zlatého plátna a na obálke mala jediné slovo: PREPÁČ.

Bea ju opatrne otvorila. Dovnútra bol vlepený papierik s písmom starej mamy: Napíš sem meno toho, komu chceš ospravedlnenie poslať, a pridaj aspoň tri slová z úprimného srdca. Knižočka urobí zvyšok. Pod tým bola primaľovaná malá zlatá škvrna v tvare motýľa.

Bea mrknula. Potom vzala ceruzku a napísala: Zora. Je mi ľúto. Zavrela knižočku a čakala. Sekunda. Dve. Päť.

Nič sa nedialo.

Tak toto je sklamanie, povedala Bea nahlas a knižočku položila na stôl. V tej chvíli sa zlaté plátno zachvelo ako krídla vtáka pred odletom, zlatá škvrna na obálke sa zdvihla, roztiahla tenké priehľadné krídielka a — prásk — malý zlatý motýľ vyletiel von oknom, ktoré Bea nestihla ani otvoriť, takže ho musel prechádzať stenami, čo vyzeralo veľmi nejasne a trochu záhadne. Bea ostala stáť s otvorenými ústami.

Aha, povedala konečne. Takže toto bol ten zvyšok.

Spokojne si sadla, aby počkala, kým sa Zora príde ospravedlniť za to, že odišla. Ale minúta plynula za minútou, hodiny tikali a Zora neprichádzala. Bea vyzerela von oknom — a uvidela niečo znepokojivé: motýľ krúžil nad záhradou ako zmätená včela, potom sa stočil doprava, preletel nad veľkou jabloňou, zastal v krzúde, odišiel, vrátil sa, odišiel znovu a potom celkom zmizol kdesi za susedovým plotom.

Stratil sa.

Bea si chytila vrkôč a stisla ho pevne. Motýľ niesol jej ospravedlnenie — a teraz bol boh vie kde. Keby ho nenašla, Zora by sa dozvedela len to, že Bea nič neposlala. Čo by si kamarátka pomyslela? Bea sa vyhrňala rukávy, ztiahla čižmy a vyšla von do večerného vzduchu, ktorý voňal trávou a niekde z diaľky lesným dymom.

Záhrada v podvečer vyzerala inak ako cez deň — tiene boli dlhšie a tmavšie, každý ker mohol skrývať malé dobrodružstvo alebo malú katastrofu. Bea prešla popod staré ríbezle, okolo maminých záhonov s petržlenom a ďalej k jabloňovému stromu, kde stál drevený domček, ktorý jej ocko postavil ešte pred tromi rokmi z dosák a nadšenia. Tu sa Bea a Zora stretávali najradšej, tu mali uložené staré hry, jeden zmätený kompas, ktorý ukazoval sever tak trochu na juh, a porcelánový šálok pre čaj bábik.

A tu, sediac na okennom parapete stromového domčeka s krídlami pokojne zloženými ako dve zlaté lístky, Bea uvidela zlatého motýľa — lenže ten sedel a nepohol sa. Čakal.

Ty si mi dal zabrať, povedala mu Bea potichu.

Motýľ zavlnil krídlami, akoby odpovedal. Bea sa pozrela dole z domčeka — a zistila, prečo motýľ zastal a nejde ďalej. Pod jabloňou sedela Zora. Mala kolená pritisnuté k hrudi, vlasy rozčesané do strán a v ruke starý zápisník so žltou obálkou, do ktorého si kreslila kvety, keď bola smutná. Teraz kreslila ruže.

Bea sa zahryzla do pery. Mohla by počkať, kým motýľ doletí sám — veď nato ho predsa poslala. Mohla by sa potichu vrátiť domov, urobiť si horúci čaj a predstierať, že nič nevidela. Ale motýľ sa nehýbal — akoby vedel, že zlaté krídla nestačia. Akoby celý čas vedel, čo Bea ešte nevedela: že niektoré ospravedlnenia sa nedajú poslať. Dajú sa len povedať.

Bea zišla zo schodíkov stromového domčeka pomaly, takmer bez zvuku, a krok po kroku sa priblížila k jabloňovému stromu. Zora ju začula až keď bola dve kroky ďaleko — zdvihla hlavu a pozrela sa na ňu bez výrazu, len s tými veľkými tmavými očami, ktoré vždy prezradili viac, ako Zora chcela.

Bolo ticho. Dlhé, trochu nepríjemné ticho, aké býva medzi ľuďmi, ktorí majú čo povedať, ale nevedia, kde začať.

Hľadala som motýľa, povedala Bea nakoniec a hneď si uvedomila, že to znie hlúpo.

Akého motýľa? spýtala sa Zora.

Zlatého. Z knižočky po starej mame. Mal ti priniesť… Bea sa zastavila, lebo zrazu pochopila, že znie ešte hlúpejšie ako pred chvíľou. Mal ti priniesť, že mi je ľúto. Ale zastal tu a nepohol sa. Myslím, že chcel, aby som ti to povedala sama.

Zora sa pomaly pozrela na vetvu jabloňa — a zlatý motýľ tam skutočne sedel, ticho, ako maličká trblietavá ozdoba, ktorú zabudli zložiť po sviatku. Potom sa Zora pozrela na Beu.

Naozaj ti je ľúto?

Naozaj. Bábika nie je tak dôležitá ako ty. Bea si oddýchla, akoby jej niekto zobral z ramien ťažký batoh, ktorý tam celý večer nosila a ani si to neuvedomovala. A ty si nie otravná. Povedala som to len preto, lebo ma mrzelo, že si odišla.

Zora dlho mlčala, zápisník na kolenách, pero v ruke. Potom povedala ticho, ale jasne: Mne je tiež ľúto. Nemala som ťa volať lakomou.

V tej chvíli zlatý motýľ vzlietol z jabloňovej vetvy, opísal veľký pomalý kruh nad ich hlavami — a potom sa rozpustil v podvečernom vzduchu, ako keby ho niekto zofúkol, ako sviečku, a na jeho mieste zostalo len niekoľko zlatých trblietok, ktoré sa pomaly zniesli na trávu.

To bolo úžasné, zašepkala Zora.

To áno, súhlasila Bea. A potom, skoro nesmelé, dodala: Chceš si požičať bábiku? Na celý víkend, ak chceš.

Zora sa rozosmiala — hlasno, trochu nečakane, taký smiech, čo prichádza, keď je človek súčasne šťastný a trochu dojatý. Bea sa rozosmiala tiež, a smiali sa tak dlho, kým ich mamy nezačali volať na večeru, každá z iného konca Jabloňovej ulice, a ich hlasy sa stretli kdesi uprostred nad cestou, kde pred chvíľou letel zlatý motýľ.

Bea si tú noc pred spaním vzala zlatú knižočku a pozrela sa na ňu. Bola prázdna — ani papierik, ani škvrna v tvare motýľa. Len prázdne biele stránky, čisté ako ráno po búrke, keď sa všetko leskne a vonia čerstvo.

Ale kto vie — možno na ďalšie prepáč, keď bude treba.

Ponaučenie

Keď niekomu ublížime, nestačí nájsť úskok alebo skratku — pravé ospravedlnenie musíme povedať sami, slovami aj srdcom. A to najteplejšie slovo na svete nie je ďakujem ani prosím — je to prepáč, vyslovené s odvahou pozrieť druhému do očí.