Mesto, kde zaspali všetky obláčiky

Filip mal sedem rokov a bol presvedčený, že spánok je jeden z najväčších vynálezov nudy. Každý večer si našiel nový dôvod, prečo ešte nezatvoriť oči. Raz musel dokončiť hrad z kociek, inokedy si spomenul, že si ešte nepohladkal plyšového medveďa presne sedemnásťkrát. A keď už nevedel vymyslieť nič rozumné, jednoducho povedal, že ešte vôbec nie je unavený, hoci pri tom zíval tak široko, až sa jeho mačka Micaľka vystrašene schovala pod stoličku.

V ten večer ležal v posteli, no namiesto spánku pozoroval mesiac za oknom. Zrazu sa ozvalo jemné zašušťanie, akoby niekto triasol veľkým perinovým vankúšom. Za sklom sa objavil maličký obláčik s okuliarmi, ktorý vyzeral nesmierne zamestnane. Obláčik zaklopal na okno, otvoril drobný dáždnik a zakričal: „Filip, potrebujeme pomoc! Veľkú pomoc! A najlepšie hneď!“

Skôr než sa Filip stihol opýtať čo sa deje, okno sa rozžiarilo strieborným svetlom. Izba sa zatočila ako kolotoč a chlapec sa ocitol na mäkkej cestičke z oblakov. Nad hlavou mu plávali stovky nadýchaných domčekov, z komínov stúpali farebné iskričky a vo vzduchu sa vznášala vôňa vanilky a čerstvého dažďa. Pred ním sa rozprestieralo Mesto obláčikov.

„Volám sa Pufko,“ predstavil sa obláčik v okuliaroch. „A máme obrovský problém. Každú noc maľujeme sny pre deti na celom svete. Lenže čoraz viac detí chodí spať veľmi neskoro. My preto musíme pracovať dlhšie, sme unavené a robíme samé chyby.“

Filip sa začudovane rozhliadol. Na veľkom námestí sedeli desiatky obláčikov za maliarskymi stojanmi. Niektoré kreslili lietajúce lode, iné dúhové lesy alebo veselé zvieratá. Lenže mnohé pri práci zaspávali. Jeden obláčik namaľoval slona s kačacím zobákom. Druhý vytvoril hrad, ktorý mal namiesto veží obrovské mrkvy. Tretí nakreslil žirafu na kolieskových korčuliach, ktorá jazdila po polievke.

„To nie je správne?“ spýtal sa Filip a rozosmial sa.

„Nie vždy,“ povzdychol si Pufko. „Niekedy sú zvláštne sny zábavné. Ale keď sme príliš unavené, sny sa nedokončia. Potom sa deti ráno budia mrzuté, nevyspaté a bez energie.“

Práve v tej chvíli sa ozval hlasný rachot. Z obrovského ateliéru vyletela skupina dažďových mrakov oblečených do pruhovaných nohavíc. Za nimi sa kotúľali ružové melóny s krídlami. Filip sa smial tak veľmi, až si musel držať brucho.

„To je práca obláčika Bambuľka,“ povedal Pufko. „Zaspal pri kreslení.“

Filip si myslel, že ide len o zábavnú nehodu, no keď pokračovali mestom, všimol si si ďalšie problémy. Niektoré sny sa rozpadali na kúsky ako puzzle. Inde chýbali farby. V jednej dielni dokonca vznikol sen úplne bez konca, takže sa stále krútil dokola.

„Ako vám môžem pomôcť?“ spýtal sa.

Pufko si upravil okuliare. „Musíme doručiť Trblietavý peľ do Veľkej maľovne snov. Bez neho obláčiky nevydržia bdelé a sústredené. Lenže peľ sa nachádza za Dúhovými kopcami a nik z nás už nemá dosť síl na cestu.“

Filip neváhal ani chvíľu. Nasadol na lietajúci obláčik, ktorý slúžil ako dopravný balón, a spolu sa vydali na cestu. Leteli ponad lesy z pary, rieky z mesačného svetla a kopce pokryté hebkou hmlou. Všetko bolo také zvláštne a krásne, že chlapec chvíľami zabudol rozprávať.

Keď dorazili k Dúhovým kopcom, čakala ich prvá prekážka. Úzku cestu blokoval obrovský obláčik Strakoš. Chrápal tak hlasno, že sa kopce otriasali. Každé jeho zachrápanie vytvorilo malý vír vetra.

„Musíme ho zobudiť,“ povedal Pufko.

Filip skúšal kričať, tlieskať aj poskakovať, no nič nepomáhalo. Napokon si všimol obrovské pierko, ktoré ležalo vedľa cesty. Jemne ním pošteklil Strakošov nos. Obrí obláčik kýchol tak silno, až vyletel meter do vzduchu.

„Prepáčte!“ zvolal prekvapene. „Asi som zaspal na stráži.“

Za kopcami sa rozprestieralo Pole trblietavého peľu. Milióny drobných svetielok sa leskli ako hviezdy rozsypané po tráve. Filip a Pufko začali plniť veľké vrece. Práve keď boli skoro hotoví, objavil sa nečakaný problém.

Nad poľom krúžil veterný šibal Fučko. Bol to rozcuchaný víchor, ktorý miloval neporiadok. Jediným fúknutím rozvíril peľ do všetkých strán. Trblietavé zrnká lietali vzduchom ako roj zlatých motýľov.

„Chyťte ich!“ kričal Pufko.

Nasledovala bláznivá naháňačka. Filip skákal po obláčikoch, Fučko sa rehotal a peľ lietal všade naokolo. Jedno zrnko mu pristálo na nose, ďalšie vo vlasoch a niekoľko ich dokonca skončilo v topánkach. Nakoniec dostal nápad. Rozprestrel veľkú plachtu na zachytávanie dažďa a počkal, kým Fučko znovu silno zafúka. Tentoraz vietor nafúkal všetok peľ rovno do pripraveného vreca.

„Výborne!“ zajasal Pufko.

S plným vrecom sa ponáhľali späť do mesta. Keď dorazili do Veľkej maľovne snov, obláčiky boli už na pokraji síl. Niektoré zívali tak veľmi, že sa ich okraje rozstrapkali ako staré periny. Iné si kresliace štetce mýlili s lyžicami.

Filip vysypal trblietavý peľ do veľkej striebornej nádoby. Svetielka sa rozžiarili a po celej miestnosti sa rozliala jemná žiara. Obláčiky sa okamžite cítili lepšie. Farby opäť žiarili, štetce lietali po plátnach a sny začali vznikať presne tak, ako mali.

Jedno však Filipa stále trápilo. „Ak vám peľ pomohol, prečo ste mali problém?“ spýtal sa.

Najstarší obláčik, ktorého brada vyzerala ako chumáč hmly, sa usmial. „Peľ pomáha len trochu. Skutočný problém je, že mnoho detí nedopraje sebe ani nám dosť času na oddych. Keď deti spia, ich telá aj myseľ si odpočinú. A my medzitým pripravujeme sny. Ak všetci zostávajú hore príliš dlho, únava sa hromadí ako snehová guľa.“

Filip sa zamyslel. Spomenul si na rána, keď sa mu nechcelo vstávať, keď bol nevrlý alebo sa nevedel sústrediť. Možno na tom predsa len niečo bolo.

Vtom sa obloha nad mestom rozžiarila tisíckami farebných obrazov. Nové sny odlietali k deťom. Leteli na krídlach mesačného svetla, ticho sa vznášali ponad strechy domov a mizli v oknách detských izieb.

„Je čas vrátiť sa domov,“ povedal Pufko.

Filip pocítil zvláštnu únavu, ale tentoraz mu bola príjemná. Nastúpil na mäkký obláčik a nechal sa odniesť späť. Keď otvoril oči, ležal vo svojej posteli. Mesiac stále svietil za oknom a Micaľka spokojne odfukovala pri nohách.

Na parapete však ležalo drobné pierko z Dúhových kopcov. Filip ho vzal do ruky a usmial sa. Možno sa mu to celé iba snívalo. Ale možno nie.

Odvtedy už večer nevymýšľal nekonečné dôvody, prečo ešte nezatvoriť oči. Keď prišiel čas na spánok, predstavil si obláčiky v ich meste vysoko nad oblohou. A niekde medzi prvým zívnutím a poslednou myšlienkou sa mu vždy zdalo, že počuje veselý hlas Pufka, ako spokojne oznamuje, že dnešné sny sú pripravené načas.

Ponaučenie

Oddych nie je strata času, ale dar, ktorý pomáha telu aj mysli nabrať novú silu na ďalší deň. Keď doprajeme sebe aj svojim nápadom pokojný priestor, dokážu rásť krajšie a istejšie.