Matúš a spev zeleného jazierka

Na kraji hlbokého lesa, kde sa večer medzi stromami držala jemná vôňa machu a mokrej trávy, stála malá drevená chalúpka so zelenými okenicami. Býval v nej deväťročný Matúš so svojou mamou a starým otcom, ktorý poznal mená všetkých rastlín v okolí a tvrdil, že každý les rozpráva vlastným hlasom. Keď vietor prechádzal korunami smrekov, bolo vraj možné počuť, či je les veselý, smädný alebo unavený. Matúš tieto reči miloval, hoci si občas myslel, že dedo len rád vymýšľa zvláštne príbehy k večernému čaju.

Každé ráno sa Matúš vybral po úzkom chodníčku k zelenému jazierku ukrytému medzi vysokými papraďami. Voda v ňom bola zvláštna. Počas slnečných dní mala farbu mäty a večer sa na hladine trblietali drobné zelené iskričky, akoby pod vodou niekto rozsypal hviezdny prach. Okolo jazierka rástli mäkké chumáče machu a nízke kríky medovky, ktoré rozvoniavali tak sladko, až sa človeku chcelo zhlboka dýchať a len tak sedieť pri vode celé hodiny.

Jedného pondelkového rána si však Matúš všimol, že les vyzerá akosi smutne. Zajace posedávali pri stromoch so sklopenými ušami, srnky kráčali pomaly a dokonca aj ďateľ klopal do kmeňa lenivo, akoby sa mu nechcelo dokončiť ani jednu dierku. Nad jazierkom nepoletovali vážky a ticho bolo také husté, že bolo počuť kvapky rosy padajúce z listov do trávy.

Matúš si čupol pri brehu a opatrne namočil prsty do vody. Vtom začul tiché zabublanie. Najprv si myslel, že spod hladiny vyplávala ryba, no namiesto nej sa objavila guľatá zelená čiapka a pod ňou malá tvár s mokrými fúzikmi. Vodný tvor mal nos červený ako lesná jahoda, oči veľké a lesklé a na chrbte niesol drobný batôžtek zo spletených stebiel trávy.

„Ach jaj, ach jaj, toto je hotová pohroma,“ hundral tvorček a snažil sa vytiahnuť na breh kotlík, ktorý bol skoro väčší než on sám. „Celý les je unavený a ja som pokazil ranný bylinkový nápoj.“

Matúš prekvapene žmurkol. „Ty vieš robiť nápoje pre zvieratá?“

„Samozrejme,“ odvetil tvorček a narovnal si čiapku. „Volám sa Brumko a starám sa o zelené jazierko už veľmi dlho. Každé ráno pripravujem kvapky zo sviežej mäty, medovky, lesných jabĺk a rosy. Lenže dnes som namiesto mäty nasypal do kotlíka pálivú papriku.“

Matúš si predstavil jeleňa, ktorý po vypití nápoja poskakuje po lese s vyplazeným jazykom, a rozosmial sa tak hlasno, až sa hladina jazierka zachvela. Brumko sa však chytil za hlavu. „To nie je smiešne. Kačky začali kýchať, veveričky pobehovali dokola a starý jazvec si namočil brucho do potoka, lebo ho všetko štípalo.“

Keď sa Matúš trochu upokojil, sadol si vedľa Brumka na machový kameň. „Dá sa to napraviť?“ opýtal sa.

Brumko si povzdychol a vytiahol zo svojho batôžka pokrčený list papiera. „Potrebujem tri vzácne bylinky. Striebornú mätu zo Svietiacej lúky, kvapku rosy z vysokých skalných kvetov a zlatý med z dutiny starého buka. Keď ich zmiešam správne, jazierko znovu získa silu.“

Matúš neváhal ani chvíľu. Les mal rád a predstava, že by celé leto zostal tichý a ospalý, sa mu vôbec nepáčila. Navyše dobrodružstvo s malým vodným tvorom znelo oveľa zaujímavejšie než popoludňajšie vytrhávanie buriny pri záhonoch.

Vyrazili ešte pred obedom. Slnko presvitalo cez koruny stromov a na chodníku sa mihali zlaté škvrny svetla. Brumko kráčal rýchlo, no jeho krátke nohy sa každú chvíľu zamotali do trávy. Raz zakopol o koreň a kotrmelcom sa dokotúľal priamo do kríka čučoriedok. Keď z neho vyliezol, mal modrý nos aj uši a Matúš sa smial tak silno, že sa musel chytiť stromu.

„Nesmej sa, mladý pán,“ zamrmlal Brumko dôstojne. „Veľkí liečitelia občas vyzerajú trochu smiešne.“

Cesta k Svietiacej lúke viedla cez úzku dolinu, kde rástli vysoké paprade vyššie než Matúšove ramená. Vzduch tam voňal po vlhkej hline a občas sa ozvalo jemné šuchnutie, keď cez trávu prebehla jašterica. Po chvíli začuli zvláštny zvuk, akoby niekto ticho cinkal lyžičkami o poháre.

Na lúke posiatej drobnými modrými kvetmi sedeli tri chlpaté tvory s obrovskými okrúhlymi okuliarmi. Boli to záhradnícki krtkovia, ktorí sa starali o liečivé rastliny. Každý z nich niesol maličkú kanvičku a veľmi vážnu tvár.

„Kto ruší popoludňajšie polievanie?“ zamračil sa najstarší krtko.

Brumko si odkašľal. „Prišli sme po striebornú mätu. Les potrebuje pomoc.“

Krtkovia si niečo zašepkali a potom ukázali na druhý koniec lúky. „Môžete si ju vziať, ale len ak ju nájdete skôr, než sa zatvoria jej listy. A dávajte pozor na ospalé slimáky.“

Matúš si pomyslel, že slimák predsa nemôže byť nebezpečný. O pár minút však pochopil, čo tým mysleli. Po lúke sa totiž pomaly kĺzali obrovské slimáky s lesklými ulitami, ktoré sa zastavili presne tam, kde rástla mäta. Jeden z nich si dokonca spokojne driemal priamo na najväčšom trsisku.

„Ako ho odtiaľ dostaneme?“ zašepkal Matúš.

Brumko sa zamyslel a potom vytiahol z batohu mrkvu. „Slimáky milujú chrumkavé veci.“

Lenže keď mrkvu hodil na zem, slimák ju ignoroval a namiesto toho sa vydal priamo za Brumkom. Vodný tvorček vykríkol, vybehol do trávy a slimák sa za ním začal pomaly, ale vytrvalo kĺzať. Vyzeralo to tak smiešne, až sa aj prísni krtkovia rozosmiali.

Napokon Matúš odlomil list medovky a zamával ním slimákovi pred očami. Obrovský tvor spokojne zmenil smer a odplazil sa za vôňou byliny. Vtedy mohli rýchlo nazbierať striebornú mätu, ktorej listy sa ligotali ako malé zelené zrkadlá.

Keď opúšťali lúku, najstarší krtko im podal drobný mešec. „Vo vnútri je sušená medovka. Keď budete veľmi unavení, stačí si k nej privoňať.“

Cesta ďalej stúpala do skalnatých kopcov. Stromov ubúdalo a vzduch bol chladnejší. Na kamenných rímsach rástli vysoké biele kvety, na ktorých sa trblietali kvapky rosy. Vyzerali ako malé lampášiky rozsvietené mesačným svetlom, hoci slnko ešte nezapadlo.

„Potrebujeme len jednu kvapku,“ povedal Brumko opatrne. „Ale musí byť z najvyššieho kvetu.“

Matúš sa pozrel hore a prehltol. Najvyšší kvet rástol na úzkej skale, ku ktorej viedol tenký chodník. Pomaly začal stúpať, pričom pod nohami cítil drobné kamienky. Vietor mu strapatil vlasy a z diaľky bolo počuť zurčanie potoka.

Keď už bol skoro pri kvete, spod kameňa vyletel malý sivý vták. Matúš sa zľakol, pošmykol sa a sadol si rovno do mäkkého machu. Kvapka rosy sa našťastie nerozliala, no Brumko dole pri skale vykríkol tak hlasno, až sa ozvena rozbehla po kopcoch.

„Si v poriadku?“

Matúš sa rozosmial a zdvihol malú sklenenú fľaštičku. „Mám ju!“

Večer už obloha tmavla do modra a medzi stromami sa začali objavovať svetielka svätojánskych mušiek. Posledná časť cesty viedla k starému bukovému lesu. Kmeň najväčšieho buka bol taký široký, že by ho štyria dospelí ľudia sotva objali.

„Vo vnútri bývajú medové včely,“ vysvetlil Brumko tichšie. „Nebývajú zlé, ale nemajú rady hluk.“

Priplížili sa bližšie. Z dutiny stromu sa niesla teplá sladká vôňa medu. Matúš opatrne nazrel dnu a uvidel desiatky zlatých včiel, ktoré pomaly lietali okolo lesklých plástov. V strede sedela veľká včelia kráľovná s krídlami priesvitnými ako ranná rosa.

„Prečo potrebujete náš med?“ opýtala sa hlbokým pokojným hlasom.

Brumko sa uklonil tak prudko, až mu spadla čiapka do machu. „Les stráca silu. Chcem pripraviť nový nápoj pre jazierko.“

Včelia kráľovná sa chvíľu zamyslela. „Med dávame len tým, ktorí dokážu priniesť radosť unavenému srdcu.“

Matúš netušil, čo povedať. Vtom sa však ozvalo hlasné zapraskanie. Brumko si sadol na starú vetvu, ktorá sa pod ním zlomila, a malý vodný tvorček sa skotúľal priamo do hromady suchého lístia. Z nej vykukol celý zasypaný a na nose mu ostal prilepený veľký žltý list.

Včely začali bzučať od smiechu a dokonca aj kráľovná si zakryla oči krídlom. „To stačí,“ povedala pobavene. „Každý les potrebuje smiech rovnako ako vodu.“

Dostali malý pohárik zlatého medu a vydali sa späť k jazierku. Noc bola pokojná a obloha posiata hviezdami. Matúš kráčal unavený, no spokojný. Medzi stromami bolo opäť počuť viac zvukov než ráno. Niekde za kríkmi zašušťal ježko a z diaľky sa ozvalo húkanie sovy.

Keď dorazili k jazierku, Brumko rozložil pri brehu drobné kamienky do kruhu a postavil do stredu svoj veľký kotlík. Do vody nalial kvapku rosy, prisypal nasekanú striebornú mätu a nakoniec pridal lyžicu zlatého medu. Vzduch sa okamžite naplnil sviežou vôňou, akoby sa celý les nadýchol naraz.

Kotol začal jemne bublať a zelené iskričky sa rozbehli po hladine jazierka. Voda sa rozžiarila mäkkým svetlom a z lesa sa začali ozývať nové zvuky. Najprv opatrné, potom silnejšie. Ďateľ znovu veselo klopal do stromu, zajace pobehovali po tráve a vážky lietali nad vodou v ligotavých kruhoch.

Brumko spokojne vydýchol. „Podarilo sa.“

Matúš si sadol na breh a sledoval, ako sa hladina jazierka pomaly upokojuje. Nad vodou sa niesol tichý spev, jemný a pokojný, akoby ho spieval samotný vietor medzi listami. Chlapec pochopil, že dedo mal pravdu. Les naozaj rozprával vlastným hlasom.

Na druhý deň ráno bolo všetko iné než predtým. Slnko svietilo jasnejšie, vzduch voňal po mäte a mokrej tráve a dokonca aj starý jazvec vyzeral spokojne, hoci si ešte stále občas ochladzoval brucho v potoku. Keď Matúš prišiel k jazierku, Brumko už sedel na kameni a miešal nový nápoj.

„Tentoraz bez papriky?“ opýtal sa Matúš so smiechom.

Brumko si vážne narovnal čiapku. „Samozrejme. Aj keď… možno len úplne maličkú štipku.“

Matúš sa rozosmial tak hlasno, až sa po hladine jazierka rozbehli drobné vlnky. Potom si sadol do mäkkej trávy a chvíľu len počúval spev lesa, šum listov a pokojné bublanie vody. A hoci vedel, že ho doma čaká práca v záhrade aj nosenie dreva, vôbec mu to neprekážalo. Les totiž znovu dýchal pokojne a spokojne, akoby sa po dlhej únave konečne dobre vyspal.

Keď sa večer vracal domov, obloha mala farbu teplého medu a pri chalúpke už dedo pripravoval čaj z medovky. Matúš si sadol vedľa neho na lavičku a chvíľu obaja mlčky počúvali vietor. Potom dedo spokojne prikývol. „Dnes les znie šťastne.“

Matúš sa pousmial, no nič nepovedal. V nose ho šteklila vôňa bylín, v ušiach mu ešte stále znelo tiché jazierkové bublanie a oči sa mu pomaly zatvárali od príjemnej únavy. Nad lesom sa rozsvietili prvé hviezdy a zelené jazierko v diaľke ticho žiarilo medzi stromami ako pokojné srdce celého lesa.

Ponaučenie

Telo aj myseľ sa cítia silnejšie, keď im človek dopraje pokoj, dobré jedlo, pohyb a chvíle radosti. Aj malé každodenné starosti o seba môžu priniesť veľa energie, úsmevu a pokoja do obyčajných dní.