Peťko a stroj na domáce úlohy

Peťko mal desať rokov, rozcuchané vlasy a jeden veľmi pevný životný názor: domáce úlohy sú najzbyočnejší vynález v celej histórii ľudstva, hneď za testami z násobilky a zeleninou, ktorú mu mama každý večer kládla na tanier s výrazom niekoho, kto je presvedčený, že brokolica je pochúťka. Každý utorok popoludní — lebo v utorok bolo úloh vždy najviac — si Peťko sadol za písací stôl, pozrel na zošity, hlboko vzdychol a potom robil všetko iné: naostril ceruzky, preložil papiere, pozeral z okna, šúchal gumu o stôl a raz sa pokúsil naučiť svoju mladšiu sestru Kristínku hrať šach, hoci sám vedel len to, ako figúrky vyzerajú a že kôň skáče čudne.

Kristínka mala šesť rokov, ceruzku vždy za uchom a pozorovací talent, ktorý by závidel aj skúsený detektív. Vedela presne, kedy Peťko robí niečo lenivé, kedy niečo hlúpe a kedy oboje zároveň — a s výrazom pravej vedeckej pracovníčky to ticho zapisovala do svojho malého zeleného zápisníka. Peťko sa vždy tváril, že si toho nevšíma. Kristínka sa vždy tvárila, že jej to nevadí. Tak to fungovalo.

Jedného utorka Peťko našiel v školskej taške leták — fialový, trochu pomačkaný, s výrazne tučným nápisom: STROJ-ÚLOHA-3000 — VYPRACUJE ČOKOĽVEK, KÝM VY SPÍTE! OBJEDNAJTE EŠTE DNES! ZÁRUKA SPOKOJNOSTI ALEBO VRÁTIM VRECKOVÉ. Pod nápisom bola kresba stroja, ktorý vyzeral trochu ako mikrovlnka, trochu ako robot a trochu ako niečo, čo niekto postavil z toho, čo mal doma. Peťko leták prečítal trikrát. Potom sa pozrel na horu úloh na stole. Potom zase na leták. Rozhodnutie bolo jasné.

Vreckové vynaložil do posledného centa ešte toho večera a šiel spať s pocitom človeka, ktorý práve vyriešil všetky svoje problémy naraz.

Stroj dorazil na druhý deň ráno — v hnedej škatuli obalenej toľkými vrstvami bublinkového papiera, že samotné rozbaľovanie trvalo štvrť hodiny a Kristínka medzitým stihla dočítať celú kapitolu o dinosauroch. Keď Peťko škatuľu konečne otvoril, uvidel niečo, čo vyzeralo presne ako na obrázku v letáku: hrdzavú krabicu s jednou dlhou anténou, troma farebnými gombíkmi — červeným, zeleným a záhadným oranžovým, ktorého účel nebolo možné odhadnúť — a malou štrbinou na boku, do ktorej sa dalo vložiť papier. Na boku bol nalepený žltý štítok: STROJ-ÚLOHA-3000, MODEL PRVÝ. ZÁRUKA 30 DNÍ ALEBO 30 ÚLOH, PODĽA TOHO, ČO NASTANE SKÔR.

Kristínka prišla, obzrela stroj zo všetkých strán, poklopkala naňho prstom a vyhlásila: Je to ako mikrovlnka. Nie je to mikrovlnka, odpovedal Peťko s dôstojnosťou. Je to revolúcia. Kristínka si toto zapísala do zápisníka bez ďalšieho komentára.

Peťko zapojil stroj, stlačil zelené tlačidlo a vložil do štrbiny prvú úlohu napísanú na papieri: Napíš päť viet o lete. Stroj zahučal, zablika trikrát červeným svetlom a vydal zvuk podobný kaviarnemu mlynčeku v momente, keď ešte žiadna káva nie je hotová. Potom z neho pomaly vyjel úzky prúžok papiera. Peťko ho chytil, narovnal a začal čítať.

Bolo päť viet. Všetky dokonale napísané, plynulé a gramaticky bezchybné. A všetky hovorili výlučne o vetre — o tom, ako fúka cez stromy, ako nesie semienka trávy, ako sa vzdúva záclona pri otvorenom okne — pričom slovo leto sa v celom texte nevyskytovalo ani raz.

Stroj si pomýlil lete a vetre, lebo sa rimujú, oznámila Kristínka pokojne a zapísala si pozorovanie ceruzkou. Peťko vložil druhú úlohu: Vypočítaj — 24 deleno 4, 36 plus 17, 100 mínus 58. Stroj opäť zahučal, oranžové tlačidlo záhadne zablikalo a nový lístok vyšiel von s troma odpoveďami. Odpoveď číslo jedna: 6 minút a 40 sekúnd — čas, za ktorý Peťko zje obed, ak mu chutí. Odpoveď číslo dva: 53 — počet krokov od Peťkovej izby po kúpeľňu pri väčšom kroku. Odpoveď číslo tri: 42 — odhadovaný vek suseda pána Kováča, vypočítaný podľa výšky jeho plotu.

Peťko zíral na lístok s výrazom niekoho, kto začína tušiť, že urobil chybu, ale ešte nie je pripravený to nahlas vysloviť. To nie sú správne odpovede, povedal konečne. Viem, povedala Kristínka. Ale sú zaujímavé. Začala vystrihovať lístky do zbierky. Peťko si pretriesel vlasy a vložil poslednú úlohu: geografia — Nakresli mapu Slovenska s hlavnými mestami a riekami. Stroj hučal dlhšie ako predtým, blikal nervóznejšie a keď lístok vyšiel, bol väčší než ostatné. Zobrazoval mapu s dokonalými čiarami, pekne označenými miestami a nápisom SLOVENSKO vpravo hore — ale rieka, čo sa vinula stredom, sa volala CHODBA a mestá boli KUCHYŇA, PEŤKOVA IZBA a KÚPEĽŇA S POKAZENOU BATÉRIOU.

Stroj nakreslil mapu nášho bytu, konštatovala Kristínka s obdivom v hlase. Mal si mu povedať, kde je Slovensko, povedala. Mal si mu dať viac informácií. Peťko sa oprel o stoličku a pozrel na strop. Zajtrajšie ráno o ôsmej čakalo odovzdanie: sloh o lete, príklady a mapa. Stroj medzitým vyrobil báseň o vetre, odhadol vek suseda a nakreslil pôdorys bytu s dôrazom na pokazenú batériu.

Kristínka medzičasom vytiahla z koša papier — príručku, ktorú Peťko odhodil neprečítanú hneď pri rozbaľovaní, lebo kto predsa číta príručky. Rozložila ju na kolenách, priložila ceruzku k papieru a začala čítať so sústredením skúseného vedca. Po chvíli zdvihla pohľad. Peťko. Čo. Tu píše, že stroj funguje na princípe zosilňovania vedomostí používateľa.

Čo to znamená po ľudsky? opýtal sa Peťko. Kristínka si zafúkala do prstov, ako to robila vždy keď vysvetľovala niečo dôležité. Znamená to, že stroj zosilní to, čo ty vieš. Ak vieš o lete veľa, napíše krásny sloh o lete. Ak vieš málo, vezme to málo, čo má od teba, a vymyslí niečo, čo mu dáva zmysel — preto dostaneš vietor namiesto leta. Peťko spracovával túto informáciu pomaly, ako keď počítač načítava príliš veľký súbor. Takže keby som vedel, čo je v lete… dostal by som správny sloh? Áno. A keby som vedel násobilku a delenie… dostaneš správne počty. A keby som vedel, kde je Slovensko… Mala by si správnu mapu, uzavrela Kristínka. Potom sa na neho pozrela s výrazom šesťročného dieťaťa, ktoré si láskavo odpustí posledný záver — ale len takmer. Peťko. Keby si vedel toto všetko… nepotreboval by si stroj.

Ticho. Také ticho, pri ktorom bolo počuť tikot hodín v chodbe a vzdialený šum auta za oknom. Potom Peťko povedal veľmi pomaly, ako keby formuloval niečo, čo si ešte nesie dobre istý: No. Tak sa teda naučím to. Kristínka zatvorila príručku a kývla hlavou s vážnosťou malého prezidenta. Správne rozhodnutie. Ja ti budem klásť otázky.

A tak sa stalo niečo, čo sa v tomto byte ešte nikdy nestalo v utorok večer: Peťko si sadol za stôl, otvoril zošit a začal sa poriadne učiť. Kristínka sedela oproti s ceruzkou pripravenou a pýtala sa — o lete a o tom, čo ľudia robia v horúčave, o delení a o tom, prečo 24 deleno 4 nie sú záhadné minúty obeda, o Slovensku a o tom, kde tečie Váh a kde stojí Bratislava. A Peťko, čo ho prekvapilo najviac zo všetkého, zisťoval, že to nie je také strašné, ako vždy myslel. Trvalo to hodinu. Možno trochu viac. Ale keď boli hotové, mal pred sebou sloh o lete, správne vypočítané príklady a mapu s riekami na správnych miestach.

Stroj stál vedľa a ticho blika oranžovým gombíkom — tým záhadným, ktorého účel Peťko stále netušil. Z rozmaru ho stlačil. Stroj vydal jemný signál a na malej obrazovke, ktorú Peťko predtým ani nezaregistroval, sa objavil nápis: DOBRE SI UROBIL. IDEM SPAŤ. Potom obrazovka zhasla a stroj sa odmlčal úplne, s pokojom niekoho, kto splnil svoju úlohu. Peťko naňho chvíľu hľadel. Potom sa zasmial — prvýkrát za celé odpoludnie, a tentoraz od srdca. Ja idem tiež, povedal. Kristínka si napísala do zápisníka záverečnú poznámku, zatvorila ho a odišla do svojej izby spokojná ako vedkyňa, ktorej experiment dopadol presne podľa predpokladu.

Ponaučenie

Žiadna pomôcka na svete nenahrádza to, čo si sám pochopíš a uložíš vo vlastnej hlave — lebo to nosíš so sebou všade a nikto ti to nevzme. Skratka, ktorá obíde námahu, väčšinou vedie späť k rovnakej námahe, len s väčším omeškaním.