Mesiac, ktorý sa smial

Na okraji voňavého lesa, kde sa ráno trblietala rosa na tráve a večer sa medzi stromami usádzalo tiché šero, býval malý zajačik Hopko. Bol bystrý, zvedavý a dokázal nájsť mrkvu aj tam, kde by ju nikto nehľadal. Napriek tomu mal jednu starosť, ktorá ho sprevádzala každý večer. Bál sa tmy.

Keď sa slnko začalo schovávať za vzdialené kopce, Hopko sa ponáhľal do svojej nory. Nepáčilo sa mu, ako sa tiene predlžujú a ako sa les mení na miesto plné nejasných obrysov. Najviac zo všetkého ho však znepokojoval mesiac.

Jedného večera sa totiž pozrel na oblohu a všimol si, že kosáčik mesiaca vyzerá ako úsmev. Odvtedy bol presvedčený, že sa mu mesiac smeje.

„Určite si myslí, že som bojko,“ hundral si Hopko. „Preto sa stále tak usmieva.“

Neďaleko býval chlapec Adam. Často trávil čas v lese a rád objavoval nové veci. Spoločnosť mu robieval medvedík Bruno, ktorý vedel rozprávať dlhé príbehy o veciach, ktoré sa nikdy nestali, a slon Eliáš, ktorý bol veľký, múdry a občas až neuveriteľne popletený.

Keď Adam počul o Hopkovom probléme, zamyslene sa poškriabal za uchom. „Myslím si, že by sme mali zistiť, prečo sa ten mesiac vlastne usmieva.“

„Možno sa smeje na mojich ušiach,“ povzdychol si Hopko.

„To sotva,“ povedal Bruno. „Raz som mal sen, že mesiac sa smial na kapustu. Možno nemá nič proti tebe.“

Eliáš vážne prikývol. „To dáva zmysel. Kapusta býva podozrivá.“

Hopko síce nevedel, čo je na kapuste podozrivé, ale musel sa pousmiať.

Keď nastal večer, štvorica sa vydala na cestu ku kopcu nad lesom. Práve odtiaľ bol mesiac najlepšie vidieť. Obloha sa pomaly zafarbovala do tmavomodrej a medzi stromami začali blikať prvé hviezdy.

Hopko kráčal tesne pri Adamovi. Každé zašušťanie lístia mu pripadalo podozrivé. Každý tieň vyzeral väčší, než bol.

Zrazu sa z hustého kríka ozval zvláštny zvuk.

„Lááááá… lááááá… lááááá…“

Hopko nadskočil. Bruno si rýchlo zakryl uši. Eliáš sa prekvapene rozhliadal.

„Čo to bolo?“ zašepkal zajačik.

Keď opatrne pristúpili bližšie, zistili, že za zvuk môže skupina kríkov, ktoré sa vo vetre o seba treli tak nešťastne, že vydávali zvuky pripomínajúce veľmi falošný spev.

„To je najhorší spevácky zbor, aký som kedy počul,“ skonštatoval Bruno.

„Možno skúšajú novú pieseň,“ navrhol Adam.

„Dúfam, že ju nedokončia,“ dodal Eliáš.

Tentoraz sa smial aj Hopko. Strach sa na chvíľu vytratil.

Pokračovali ďalej a les sa okolo nich menil. Tma už nevyzerala ako veľká čierna stena. Boli v nej vidieť kmene stromov, trblietajúcu sa rosu aj svetielka drobných chrobáčikov.

Po chvíli dorazili na malú čistinku. Uprostred ležal tmavý kopček.

„Pozrite,“ povedal Eliáš. „To je zvláštny balvan. Určite tu ráno nebol.“

Rozhodol sa naň sadnúť.

Kopček sa však náhle postavil na nohy.

„Au!“ ozvalo sa nespokojne.

Ukázalo sa, že nejde o balvan, ale o starého ježka, ktorý si práve doprial večerný odpočinok.

„Prečo si všetci myslia, že som kameň?“ zamrmlal.

„Prepáčte,“ ospravedlnil sa Eliáš. „Minule som si pomýlil ker s kozou.“

„A čo sa stalo?“ spýtal sa Adam.

„Ukázalo sa, že to bola naozaj koza.“

Bruno sa začal smiať tak silno, až sa prekotúľal cez trávu. Dokonca aj ježko sa pousmial.

Hopko si všimol, že sa už neobzerá za každým tieňom. Namiesto toho sledoval hviezdy, ktoré sa objavovali jedna za druhou.

Napokon dorazili na vrchol kopca. Odtiaľ bolo vidieť celý les. Stromy vyzerali ako mäkké tmavozelené vlny a nad nimi sa vznášal veľký strieborný mesiac.

Bol jasný, pokojný a naozaj vyzeral, akoby sa usmieval.

Hopko sa zastavil.

„Vidíte?“ zašepkal. „Zase sa smeje.“

Adam sa posadil do trávy. Bruno aj Eliáš si sadli vedľa neho.

Chvíľu len mlčky pozorovali oblohu.

Potom Adam ukázal na mesiac. „Pozri sa poriadne. Vyzerá nahnevane?“

„Nie.“

„Vyzerá posmešne?“

„Ani nie.“

„A čo ak sa nesmeje tebe?“

Hopko zamrkal.

Nikdy nad tým neuvažoval.

Pozeral sa na mesiac dlhú chvíľu. Všimol si, ako jemne osvetľuje lúky. Ako strieborné svetlo kreslí chodníčky medzi stromami. Ako sa vďaka nemu les vôbec nestráca v tme.

„Možno sa nesmeje na mne,“ povedal pomaly.

„Možno sa usmieva na celý svet,“ navrhol Bruno.

„Alebo je jednoducho šťastný, že môže svietiť,“ dodal Eliáš.

Hopko sa znovu pozrel na oblohu.

V tej chvíli sa mu zdalo, že les je úplne iný než predtým. Nebol strašidelný. Bol pokojný. Nebol plný hrozieb. Bol plný vecí, ktoré cez deň ani nebolo možné vidieť.

V tráve cvrlikali cvrčky. V diaľke šumel potok. Nad hlavami sa ligotali hviezdy. A mesiac pokojne svietil, akoby ich všetkých pozýval zostať ešte chvíľu.

Hopko sa zhlboka nadýchol.

Prvýkrát sa mu zdalo, že tma nie je nepriateľ. Bola len inou časťou dňa.

Keď sa neskôr vracali domov, vykračoval vpredu. Už sa neskrýval za Adamom. Už nepočítal kroky do bezpečia.

Pri svojej nore sa zastavil a naposledy sa obzrel na oblohu.

Mesiac sa stále usmieval.

Hopko sa usmial tiež.

„Myslím, že som ho celé mesiace zle chápal,“ povedal.

„To sa stáva,“ prikývol Adam.

„Aj ja som si raz myslel, že pňu rastú uši,“ priznal Bruno.

„A vyrástli?“ spýtal sa Eliáš.

„Nie.“

„Škoda. To by bolo zaujímavé.“

Všetci sa rozosmiali.

Hopko sa potom pohodlne uložil do svojej nory. Vonku svietili hviezdy, les ticho šumel a mesiac sa usmieval nad krajinou. Tentoraz už však jeho úsmev nevyzeral strašidelne. Vyzeral ako milé prianie dobrej noci.

Ponaučenie

Mnohé obavy vznikajú z predstáv, ktoré si vytvoríme skôr, než spoznáme skutočnosť. Keď sa na svet pozrieme pokojne a s otvorenou mysľou, často objavíme krásu tam, kde sme čakali niečo nepríjemné.