Dievčatko, ktoré sa učilo jazdiť na drakovi

0:00 0:00

⏱️ Približný čas čítania: 11 minút

Pomenuj postavy

Za vysokými horami, kde sa ráno oblaky pomaly prevaľovali cez zelené kopce a večer sa obloha farbila do oranžova a zlata, ležalo malé mestečko ukryté medzi lesmi. V tomto mestečku bývala šesťročná {{dievca}}, ktorá milovala drakov viac než čokoľvek iné na svete.

Nie obyčajných drakov z obrázkov či rozprávkových kníh.

{{dievca}} snívala o skutočných drakoch. O veľkých tvoroch s lesklými šupinami, silnými krídlami a múdrymi očami, ktoré vraj kedysi dávno lietali ponad celé údolia.

Každý večer sedávala pri okne svojej izby a pozerala na hory v diaľke.

„Určite tam niekde sú,“ šepkala si.

Dospelí sa na jej reči väčšinou len usmievali.

„Draci už dávno neexistujú,“ hovorievali.

Ale {{dievca}} tomu neverila.

Jedného letného rána sa vybrala do lesa za mestečkom. Mala malý batoh, kúsok chleba s medom a drevenú píšťalku, ktorú jej daroval dedko. Les voňal machom a ihličím, vtáky spievali vysoko v korunách stromov a medzi papraďou poletovali modré motýle.

{{dievca}} kráčala stále hlbšie do lesa, až prišla k veľkej skalnej stene. Zrazu začula zvláštny zvuk.

Nebolo to hučanie vetra ani spev vtákov.

Bolo to tiché dunivé odfukovanie.

Opatrne vykukla spoza skaly… a skoro zabudla dýchať.

Na malej čistinke ležal drak.

Nebola to obrovská príšera, akú poznala z kníh. Tento drak bol mladý, asi taký veľký ako kôň. Mal tmavomodré šupiny, strieborné oči a krídla posiate drobnými ligotavými bodkami, akoby na nich niekto rozsypal hviezdy.

Drak sa pomaly pozrel na {{dievca_acc}}.

{{dievca}} najprv chcela utekať, ale niečo jej hovorilo, aby zostala pokojná.

„Ahoj,“ povedala potichu.

Drak naklonil hlavu.

Potom sa stalo niečo neuveriteľné.

Drak sa k nej pomaly priblížil a jemne sa nosom dotkol jej ruky.

Jeho šupiny boli teplé ako slnkom nahriaty kameň.

„Ty mi neublížiš?“ zašepkala {{dievca}}.

Drak pokojne zamrmlal a ľahol si do trávy.

Od toho dňa chodievala {{dievca}} na čistinku každý deň. Nosila drakovi jablká, rozprávala mu príbehy a postupne sa prestala báť. Drak jej začal dôverovať a dovolil jej hladkať jeho krídla aj sedieť vedľa neho pri jazierku.

Jedného popoludnia však {{dievca}} na čistinke niekoho zbadala.

Za stromom stál {{chlapec}}.

Vyzeral asi o rok starší než ona a v rukách držal starú mapu.

„Ty… ty si ho tiež našiel?“ spýtala sa prekvapene {{dievca}}.

{{chlapec}} prikývol.
„Hľadám drakov už veľmi dlho.“

Najprv si jeden druhému veľmi neverili. {{dievca}} sa bála, že {{chlapec}} draka vyplaší. {{chlapec}} si zas myslel, že ho {{dievca}} pošle preč.

Lenže drak pokojne sedel medzi nimi a občas zvedavo mávol chvostom.

Nakoniec si sadli vedľa jazierka.

„Vieš lietať na drakovi?“ spýtal sa {{chlapec}}.

{{dievca}} smutne pokrútila hlavou.

„Nie. Ale veľmi by som chcela.“

{{chlapec}} sa pousmial.
„Ja tiež.“

Odvtedy začali chodiť na čistinku spolu. Učili sa, ako sa o draka starať, ako mu rozumieť a ako sa pri ňom správať pokojne. Čoskoro však zistili, že naučiť sa lietať nebude vôbec jednoduché.

Prvý pokus dopadol katastrofálne.

{{dievca}} sa vyšplhala drakovi na chrbát, pevne sa chytila šupín a zvolala:
„Môžeme!“

Drak roztiahol krídla, rozbehol sa… a {{dievca}} po troch krokoch spadla do mäkkej trávy.

„Au!“ vykríkla.

Oči sa jej okamžite zaliali slzami.

„Ja to nikdy nezvládnem!“ nariekala.

{{chlapec}} si k nej sadol.
„Veď si spadla len raz.“

„Ale bolelo to!“

„Každý sa učí pomaly.“

{{dievca}} sa zamračila.
„Ty tomu nerozumieš.“

Na druhý deň skúšal lietať {{chlapec}}. Tentoraz drak vyskočil trochu vyššie, ale {{chlapec}} sa zľakol a zoskočil rovno do kríkov.

{{dievca}} sa začala smiať tak silno, až jej tiekli slzy.

„Tak vidíš,“ povedal {{chlapec}} a vytiahol si lístie z vlasov. „Ani ja to neviem.“

Obaja sa rozosmiali.

Nasledujúce dni boli plné ďalších pádov, špinavých kolien a neúspešných pokusov. Niekedy sa drak nechcel ani pohnúť, inokedy ich vietor skoro zhodil do trávy.

A vždy, keď sa niečo nepodarilo, {{dievca}} mala chuť plakať.

Jedného večera sedela pri jazierku nahnevaná a kopala kamienky do vody.

„Prečo nám to nejde?“ hundrala.

Drak si k nej ľahol a pokojne zamrmlal.

{{chlapec}} sa zamyslel.
„Možno preto, že stále chceme všetko hneď.“

{{dievca}} si povzdychla.
„Ale ja nechcem čakať.“

„Lenže veľké veci sa často naučíš pomaly.“

{{dievca}} chvíľu mlčala.

Potom si všimla niečo zvláštne.

Drak nikdy nehneval, keď sa im niečo nepodarilo. Nezačal dupotať ani kričať. Jednoducho skúšal znovu.

A znovu.

Na druhý deň sa {{dievca}} rozhodla, že to skúsi inak.

Keď sa jej nepodarilo vyskočiť na draka správne, namiesto plaču sa zhlboka nadýchla.

„Nevadí. Skúsim ešte raz.“

{{chlapec}} sa usmial.
„To je ono.“

Trénovali celé týždne. Naučili sa držať rovnováhu, počúvať pohyby krídel aj správne sa nakláňať vo vetre.

A potom prišiel deň, na ktorý nikdy nezabudnú.

Obloha bola jasná, vietor jemný a les pod horami tichý.

Drak sa rozbehol po lúke.

Tentoraz {{dievca}} nespanikárila.

Pevne sa držala a pokojne dýchala.

Krídla sa roztvorili široko do strán… a zrazu sa odlepili od zeme.

Leteli.

Najprv len trochu nad stromami.

Potom vyššie.

A ešte vyššie.

{{dievca}} cítila vietor vo vlasoch a pod sebou videla celé údolie, rieku lesknúcu sa na slnku aj malé domčeky vyzerajúce ako hračky.

„My naozaj letíme!“ kričala od radosti.

Vedľa nej letel na druhom drakovi aj {{chlapec}}.

Obaja sa smiali tak hlasno, že ich smiech niesol vietor ponad celé hory.

Keď večer sedeli pri jazierku, {{dievca}} sa zamyslene pozrela na draka.

„Vieš čo?“ povedala {{chlapec_dat}}. „Keby som po každom páde plakala a vzdala sa, nikdy by sme nevzlietli.“

{{chlapec}} prikývol.
„Niekedy treba len vydržať.“

Drak spokojne zamrmlal a položil hlavu medzi nich.

A vysoko nad horami sa na oblohe rozžiarili prvé hviezdy.

Ponaučenie z rozprávky

Keď sa nám niečo nepodarí, nemusíme hneď plakať alebo sa hnevať. Trpezlivosť, pokojné slová a premýšľanie často pomôžu viac než krik či slzy. Veľké veci sa učíme postupne a každý neúspech nás môže posunúť bližšie k úspechu.