Malý futbalista Adam a tajomstvo prehier

V malom mestečku pod zelenými kopcami býval osemročný chlapec Adam, ktorý miloval futbal viac než čokoľvek iné na svete. Každé ráno si ešte pred školou kopal loptu o múr domu, po škole bežal na ihrisko a večer zaspával s futbalovou loptou položenou vedľa postele. Na stene mal plagáty slávnych futbalistov, poznal mená veľkých klubov a veril, že raz bude hrať pred tisíckami ľudí na obrovskom štadióne.

Adam však nemal doma úplný pokoj. Mal totiž malú sestričku Olivku, ktorá mala len tri roky a bola ako malé tornádo. Raz rozsypala cereálie po celej kuchyni, inokedy namaľovala fixkou po stene a niekedy sa rozhodla kričať presne vo chvíli, keď si Adam chcel oddýchnuť alebo pozerať futbal v televízii.

„Olivkaaa!“ ozývalo sa často z ich bytu.

Mama s otcom boli často unavení, pretože Olivka vedela narobiť neporiadok rýchlejšie, než ho oni stihli upratať. Adam si niekedy myslel, že rodičia už ani nevidia jeho góly, jeho nové kopačky alebo medaily z tréningu. Zdalo sa mu, že všetko sa doma točí len okolo Olivky.

Jedného daždivého utorka sa Adam chystal na tréning. Obliekol si modrý dres, pevne si zaviazal kopačky a ešte pred odchodom si desaťkrát zopakoval, ako dnes strelí najviac gólov zo všetkých.

„Dnes určite vyhráme!“ povedal sebavedomo.

Tréner Marek bol vysoký muž s pokojnými očami a vždy nosil starú šiltovku, ktorú vraj mal ešte z čias, keď sám hrával futbal. Vedel byť prísny, ale deti ho mali rady, pretože ich nikdy neponižoval a vždy ich naučil niečo nové.

Na tréningu sa Adam snažil zo všetkých síl. Behával rýchlo, kričal na spoluhráčov a chcel mať loptu stále pri nohách. Keď však prišiel sobotný zápas proti silnému tímu zo susedného mesta, všetko dopadlo úplne inak, než si predstavoval.

Adamov tím prehral 5:1.

Adam strelil vlastný gól, dvakrát pokazil prihrávku a na konci zápasu sa rozplakal priamo na ihrisku.

„To je nespravodlivé! My sme mali vyhrať!“ kričal a kopol do trávy.

Cestou domov neprehovoril ani slovo. Doma odhodil kopačky do kúta a nechcel večerať.

„Nebudem už hrať futbal,“ zamrmlal nahnevane.

Otec si sadol vedľa neho.

„Prečo?“

„Lebo prehrávame. A ja nechcem prehrávať.“

Otec chvíľu mlčal a potom povedal:
„Vieš, Adam, keď som bol malý, chodil som na bicyklové preteky. Raz som prišiel posledný. Myslel som si, že už nikdy nesadnem na bicykel. Ale práve vtedy som sa naučil najviac.“

Adam sa zamračil.
„Ako môže prehra niečo naučiť?“

„Prehra ti ukáže, čo ešte nevieš. A keď vieš, čo nevieš, môžeš sa zlepšiť.“

Adam však len pokrútil hlavou. Nerozumel tomu.

Na ďalšom tréningu bol nahnevaný. Keď mu spoluhráč Filip nepodaril prihrávku, Adam naňho vykríkol:
„Kvôli tebe prehráme!“

Ihrisko na chvíľu stíchlo.

Tréner Marek zapískal.

„Adam, poď sem.“

Sadli si na lavičku vedľa ihriska. Tréner chvíľu sledoval ostatné deti a potom pokojne povedal:
„Vieš, kto bol jeden z najlepších futbalistov sveta?“

„Samozrejme,“ odvetil Adam. „Cristiano Ronaldo.“

„A vieš, koľko zápasov prehral?“

Adam zmätene pokrútil hlavou.

„Veľmi veľa. Dokonca aj najlepší hráči sveta prehrávajú. Nikto nevyhráva stále.“

Adam sa zamyslel.

„Tak načo sa potom snažiť?“

Tréner sa usmial.
„Pretože víťazstvo nie je najdôležitejšie. Najdôležitejšie je, či si lepší než včera.“

Tieto slová sa Adamovi celý večer vracali v hlave.

Nasledujúce dni začal vnímať veci trochu inak. Keď pokazil strelu, namiesto hnevu si ju skúsil zopakovať. Keď prehrali tréningový zápas, snažil sa zistiť prečo. Začal viac počúvať trénera a menej kričať na spoluhráčov.

Jedného večera našiel Olivku sedieť na zemi v izbe. Snažila sa postaviť vysokú vežu z kociek, ale stále jej padala.

„To nevieš postaviť?“ spýtal sa Adam.

Olivka nafúkla líca.
„Spadne.“

Adam chvíľu sledoval, ako to skúša znovu a znovu. A zrazu si uvedomil niečo zvláštne.

Olivka sa nikdy nevzdala, aj keď jej veža spadla desaťkrát.

Sadol si k nej.

„Skús väčšiu kocku dole,“ poradil jej.

Na tretí pokus sa veža podarila.

Olivka sa rozosmiala tak silno, až spadla dozadu na koberec. Adam sa začal smiať tiež.

Prvýkrát po dlhej dobe si všimol, aká je jeho sestra vlastne milá a zábavná.

O pár týždňov čakal Adamov tím dôležitý turnaj. Pred prvým zápasom boli všetci nervózni.

„Dnes nemusíme vyhrať,“ povedal tréner. „Dnes chcem vidieť, ako spolupracujete.“

Adam cítil zvláštny pokoj. Už nechcel byť ten, kto dá najviac gólov. Chcel hrať dobre.

Prvý zápas prehrali 2:0.

Ale Adam sa nehádal. Povzbudzoval spoluhráčov a po zápase povedal:
„Nevadí, poďme skúsiť ďalší.“

Druhý zápas remizovali.

A tretí… tretí vyhrali.

Nie preto, že mali najlepších hráčov, ale preto, že hrali ako tím.

Keď Adam večer ležal v posteli, otec sa ho spýtal:
„Tak čo, stále nenávidíš prehry?“

Adam sa pousmial.

„Nie úplne. Sú síce nepríjemné… ale asi ma učia.“

Otec sa usmial.
„Presne tak.“

Z vedľajšej izby sa ozvalo:
„Adam! Olivka chce vodu!“

Adam si povzdychol, ale potom sa rozosmial.

„Idem.“

A keď podával malej sestričke pohár vody, uvedomil si ešte jednu dôležitú vec.

Byť silný neznamená vždy vyhrávať.

Byť silný znamená nevzdať sa, aj keď sa nedarí.

---

Ponaučenie z rozprávky

Prehry neznamenajú, že sme slabí alebo neschopní. Každá chyba a každá prehra nás môžu niečo naučiť a pomôcť nám zlepšiť sa. Dôležité je nevzdať sa, poctivo trénovať, byť dobrým spoluhráčom a správať sa s rešpektom k ostatným.

FAQ