Veľké preteky na severe

Ďaleko na severe, tam, kde sa sneh leskol aj počas tmavých nocí a ľadové kryhy sa pomaly pohupovali na pokojnom mori, sa každý rok konali Veľké preteky na severe. Neboli to obyčajné preteky. Nešlo len o rýchlosť. Súťažiaci museli prekonať zasnežené pláne, zamrznuté zálivy, veterné kopce aj úzke cestičky medzi ľadovými skalami. Všetky zvieratá Arktídy sa na túto udalosť tešili celé mesiace.

Mladý arktický zajac Timo sa na preteky pripravoval už od začiatku zimy. Každé ráno behal po snehu, preskakoval záveje a cvičil prudké obraty medzi zamrznutými kameňmi. Bol presvedčený, že tento rok konečne ukáže všetkým, aký je rýchly. Keď sa postavil na štartovaciu čiaru, hrdo si napravil modrý šál, ktorý mu uplietla stará mama.

Vedľa neho stál tuleň Bruno. Na súši pôsobil trochu nešikovne a pri každom pohybe sa kolísal zo strany na stranu. Keď sa však dostal k vode, bol neuveriteľne obratný. Ďalším súťažiacim bol tučniak Piko, ktorý mal neustále dobrú náladu. Počas rozcvičky sa trikrát pošmykol, raz sa otočil okolo vlastnej osi a napokon pristál v závese snehu. Namiesto hnevu sa však rozosmial tak hlasno, že sa smiali aj diváci.

Na štart prišli aj polárna líška Elsa, pižmoň Boris a snežná sova Vika. Všetci netrpezlivo čakali na zvuk veľkého rohu. Keď sa konečne ozval hlboký tón, zvieratá vyrazili dopredu ako víchrica.

Timo sa okamžite dostal do vedenia. Jeho dlhé nohy sa mihali tak rýchlo, že za sebou nechával len obláčiky snehu. Bol spokojný. Presne takto si predstavoval začiatok pretekov. Lenže sever má rád prekvapenia.

Po necelej hodine sa obloha zatiahla a začal fúkať silný vietor. Najprv sa zdalo, že ide len o obyčajnú snehovú fujavicu. Potom však vietor zosilnel natoľko, že strhol niekoľko orientačných vlajok označujúcich trasu. Niektoré odleteli ďaleko na more, iné zmizli medzi ľadovými skalami.

Súťažiaci spomalili. Nikto si nebol istý, ktorým smerom pokračovať. Timo sa rozhodol bežať ďalej podľa odhadu. Myslel si, že rýchlosť všetko vyrieši. O pár minút však zistil, že sa ocitol pri slepom ľadovom útese. Musel sa vracať späť a stratil cenný čas.

Medzitým Bruno objavil na snehu zvláštnu stopu. Vyzerala ako séria značiek vyrytých do ľadu. Zavolal ostatných a spoločne zistili, že ide o náhradné značenie, ktoré organizátori pripravili pre prípad búrky. Lenže značky boli čiastočne zasypané a nebolo ľahké ich sledovať.

Piko sa zohol, aby si jednu prezrel zblízka. V tej chvíli sa mu pošmykla noha a skĺzol dolu krátkym svahom. Ostatní sa zľakli, ale tučniak sa po chvíli ozval zospodu. „Myslím, že som našiel ďalšiu značku!“ zakričal. Keď sa k nemu dostali, naozaj tam bola. Všetci sa rozosmiali, pretože Piko našiel správnu cestu úplnou náhodou.

Preteky pokračovali ďalej. Trasa ich zaviedla k zamrznutému fjordu. Ľad vyzeral pevne, no na niektorých miestach sa pod ním ozývalo tiché praskanie. Súťažiaci museli postupovať opatrne. Timo sa chcel opäť dostať do vedenia, a tak zrýchlil. Spravil veľký skok cez úzku prasklinu, ale dopadol priamo do vysokého záveja. Zostali mu vonku len uši.

Bruno mu pomohol vytiahnuť sa von. Timo sa cítil trochu trápne, no poďakoval sa. Prvýkrát počas pretekov si uvedomil, že samotná rýchlosť nestačí. Začal si viac všímať okolie a počúvať ostatných.

Za fjordom sa krajina zmenila. Vietor utíchol a oblohu rozžiarili zelené a modré pruhy polárnej žiary. Svetlo sa vlnilo nad hlavami zvierat ako obrovské farebné stuhy. Dokonca aj súťažiaci na chvíľu zabudli na preteky a obdivovali nádherné divadlo na oblohe.

Keď pokračovali ďalej, dorazili k ľadovému bludisku vytvorenému vysokými kryhami. Cestičiek bolo veľa a nie všetky viedli správnym smerom. Elsa sa pokúsila nájsť cestu podľa vetra, Boris podľa tvaru kopcov a Timo podľa stôp v snehu. Každý mal inú predstavu.

Nakoniec sa ukázalo, že správne riešenie vzniklo spojením všetkých nápadov. Vďaka tomu našli východ z bludiska oveľa rýchlejšie. Timo začal chápať, že niekedy je rozumné počúvať aj názory ostatných.

Posledná časť trasy viedla popri morskom pobreží. Tu sa Bruno dostal do svojej obľúbenej časti pretekov. Krátky úsek viedol cez ľadové kanály medzi kryhami. Tuleň sa vo vode pohyboval s takou ľahkosťou, akoby lietal. Čoskoro sa dostal na čelo skupiny.

Timo sa snažil držať krok, no uvedomoval si, že každý súťažiaci má svoje silné stránky. Piko zasa využíval hladké ľadové plochy a šmýkal sa po nich rýchlejšie, než by ktokoľvek čakal. Dokonca predbehol niekoľko súperov bez jediného kroku.

Keď sa už zdalo, že cieľ je blízko, objavila sa posledná prekážka. Silný vietor navial cez trasu obrovský snehový val. Nebolo možné ho preskočiť ani obísť. Súťažiaci sa zastavili a premýšľali.

Práve vtedy dostal Piko nápad. Rozbehol sa, hodil sa na brucho a zošmykol sa po svahu. Na druhej strane vytvoril hladkú stopu. Ostatní ho nasledovali. O chvíľu boli všetci za prekážkou a mohli pokračovať.

Pred cieľom bežali Timo, Bruno a Piko takmer vedľa seba. Diváci povzbudzovali zo všetkých síl. Nikto nevedel, kto vyhrá. Nakoniec prešli cieľovou čiarou v rozpätí niekoľkých sekúnd.

Všetci čakali na vyhlásenie výsledkov. Organizátori sa poradili a potom oznámili niečo nečakané. Tento rok síce určili poradie, no najväčšiu cenu získali všetci traja spoločne. Počas náročnej búrky totiž pomohli nájsť správnu trasu a svojimi nápadmi umožnili dokončiť preteky aj ostatným súťažiacim.

Timo sa usmial. Na začiatku si myslel, že najdôležitejšie je byť prvý. Teraz však cítil oveľa väčšiu radosť. Zistil, že skvelé dobrodružstvo nevytvára len cieľ, ale aj cesta plná objavov, smiechu a nečakaných prekvapení.

Keď sa nad severom rozžiarila ďalšia vlna polárnej žiary, zvieratá sa pomaly vracali domov. Sneh pod ich labkami a plutvami jemne škrípal a studený vzduch bol pokojný. Veľké preteky na severe sa skončili, no spomienky na ne zostali ešte dlho živé v rozprávaniach všetkých arktických zvierat.

Ponaučenie

Nie všetko sa dá dosiahnuť iba silou alebo rýchlosťou. Pokojné premýšľanie, všímavosť a ochota učiť sa od druhých často privedú človeka ďalej, než by čakal.