Za siedmimi panelákmi, jedným veľkým ihriskom a cukrárňou, z ktorej voňali najlepšie šišky na svete, býval chlapec menom {{chlapec}}. Bol to bystrý a zvedavý chlapec, no v poslednom čase mal jednu zvláštnu superschopnosť — dokázal sedieť pred televízorom tak dlho, až mu skoro prirástol ovládač k ruke.

Ráno pozeral rozprávky. Poobede hral hry na mobile. Večer sedel pri počítači a sledoval videá o tom, ako niekto iný hrá hry na počítači.

„{{chlapec}},“ povzdychla si mama jedného večera, „keby existovali majstrovstvá sveta v leňošení, určite by si vyhral zlatú medailu.“

„To by bolo super!“ usmial sa {{chlapec}} a ani neodtrhol oči od obrazovky.

Lenže pravda bola taká, že {{chlapec}} sa posledné dni necítil veľmi dobre. Často bol unavený, nič sa mu nechcelo a dokonca sa začal báť skúšať nové veci. Keď mal v škole odpovedať, radšej sklonil hlavu. Keď ho kamaráti volali hrať futbal, povedal:

„Nie, aj tak by som prehral.“

A keď sa mal naučiť básničku, zamrmlal:

„Ja na to nemám.“

Netušil však, že presne na takéto myšlienky čakal niekto veľmi zvláštny.

Volal sa pán Obrazovko.

Bol vysoký, chudý a namiesto nosa mal blikajúce tlačidlo „PLAY“. Na hlave mu svietila anténa a plášť mal ušitý zo starých káblov a nabíjačiek. Živil sa tým, že deti prestali veriť samy sebe. Čím viac sedeli pred obrazovkami, tým bol silnejší.

A v ten večer bol už skoro obrovský.

Keď {{chlapec}} zaspal pri zapnutom televízore, v izbe zrazu zablikalo modré svetlo.

„Bzzzt… pripojenie úspešné,“ ozval sa kovový hlas.

Zo skrine sa pomaly vysunul malý robot na kolieskach. Mal okrúhle oči, blikajúce tlačidlá a na hrudi nápis:

XR-27 — Pomocník pre ľudské problémy.

Robot narazil do ponožky, zatočil sa dookola a spadol do koša na hračky.

„Au… teda… technická chyba,“ zapípal.

{{chlapec}} sa prebudil.

„Aaa! Robot!“

„Správne,“ povedal robot hrdo. „Mám databázu dvesto miliónov vedomostí, poznám všetky hlavné mestá sveta, viem vypočítať milión príkladov za sekundu a poznám recept na brokolicovú polievku.“

„To znie nudne,“ zamrmlal {{chlapec}}.

Robot sa zamyslel.

„Aj moja databáza si to myslí.“

{{chlapec}} sa zasmial. A robot sa zrazu rozžiaril.

„POZOR!“ vykríkol. „Prvýkrát som zaznamenal ľudský smiech na vzdialenosť menšiu ako dva metre!“

„Ty nevieš, čo je smiech?“

„Nie,“ priznal robot ticho. „Viem ho rozpoznať, ale nerozumiem mu.“

To bolo zvláštne. Robot vedel všetko, ale nerozumel obyčajným pocitom.

„A čo tu vlastne robíš?“ spýtal sa {{chlapec}}.

Robotovi zablikali oči.

„Prišiel som zachrániť vaše mesto pred pánom Obrazovkom.“

V miestnosti nastalo ticho.

Dokonca aj televízor akoby stíchol.

„Kto je pán Obrazovko?“ zašepkal {{chlapec}}.

Robot premietol hologram. Objavila sa postava s blikajúcimi očami a hlasným smiechom.

„Pán Obrazovko chce, aby deti prestali športovať, učiť sa, tvoriť, premýšľať a veriť si. Chce, aby len sedeli a pozerali. Keď sa deti prestanú hýbať a báť sa skúšať nové veci, zoslabnú ich sny.“

{{chlapec}} prehltol.

Trochu mu to pripomínalo… jeho samého.

„Ale ja neviem nič špeciálne,“ povedal ticho. „Nie som najlepší športovec ani najlepší žiak.“

Robot sa k nemu otočil.

„Databáza hovorí, že najdôležitejšie nie je byť najlepší.“

„Nie?“

„Nie. Dôležité je nevzdať sa po prvom neúspechu.“

To {{chlapec_dat}} ešte nikto takto nepovedal.

Na druhý deň ráno zobral robot {{chlapec_acc}} na ihrisko. Najprv sa {{chlapec}} hanbil. Ostatné deti už hrali futbal a kričali od radosti.

„Ja tam nejdem,“ povedal.

„Prečo?“ spýtal sa robot.

„Pokazím to.“

Robot sa zamyslel.

„Zaujímavé. Keď ja spadnem, jednoducho sa reštartujem.“

A v tej chvíli narazil do lavičky a zvalil sa do trávy.

Deti sa rozosmiali.

Aj {{chlapec}}.

„Vidíš?“ povedal robot zo zeme. „Nikto neumrel.“

{{chlapec}} sa konečne odvážil pridať. Prvý kop bol hrozný. Druhý ešte horší. Tretí trafil strom.

Ale štvrtý?

Štvrtý skončil priamo v bráne.

„Góóól!“ kričali deti.

A v tej chvíli sa v diaľke ozval nahnevaný hlas pána Obrazovka.

„Nieeeee! Sebavedomie! Pohyb! Smiech! To ma oslabuje!“

Obloha na sekundu zablikala.

Robot sa usmial svojím hranatým úsmevom.

„Funguje to.“

Odvtedy začal {{chlapec}} robiť malé zmeny. Neprestal úplne pozerať rozprávky ani hrať hry — veď aj zábava je dôležitá. Ale už nesedel pri obrazovkách celý deň.

Začal jazdiť na bicykli. Čítal dobrodružné knihy. Skúšal cvičiť kliky, hoci prvý deň zvládol iba dva a pol. Nikto dodnes nevie, ako vyzerá polovica kliku, ale {{chlapec}} ju nejako dokázal.

A hlavne — prestal hovoriť:

„Ja na to nemám.“

Namiesto toho začal hovoriť:

„Ešte mi to nejde.“

To je veľký rozdiel.

Jedného večera však celé mesto potemnelo. Všetky obrazovky sa naraz zapli.

Na mobiloch, televízoroch aj počítačoch sa objavila tvár pána Obrazovka.

„Deti!“ zvolal. „Prečo sa namáhať učením? Prečo športovať? Stačí sedieť a pozerať! Nemusíte nič skúšať. Nemusíte veriť sami sebe.“

Mnohé deti sa zastavili.

Niektoré dokonca odložili lopty.

Robot XR-27 sa pozrel na {{chlapec_acc}}.

„Musíš niečo urobiť.“

„Ja? Ale ja nie som hrdina.“

Robot sa usmial.

„To hovoria všetci hrdinovia tesne predtým, než sa nimi stanú.“

{{chlapec}} sa zhlboka nadýchol a postavil sa dopredu.

„Možno nie som najlepší,“ povedal nahlas, „ale naučil som sa, že keď sa človek snaží, zlepšuje sa. A keď športujeme, učíme sa alebo skúšame nové veci, rastie nielen naše telo, ale aj odvaha.“

Pán Obrazovko sa zmenšil asi na veľkosť mikrovlnky.

„A ešte niečo!“ pokračoval {{chlapec}} odvážnejšie. „Robot môže vedieť milión vecí, ale nedokáže nahradiť dobré srdce, priateľstvo ani objatie.“

Robotovi zasvietili oči.

„Emocionálne údaje… spracované.“

Deti sa začali usmievať. Niekto vytiahol loptu. Iní začali kresliť, čítať alebo tancovať.

A pán Obrazovko?

Zmenšil sa na takú malú bodku, že ho omylom vcucol robotický vysávač susedky Marienky.

„Technicky vzaté,“ poznamenal robot, „to bol veľmi smiešny koniec.“

Všetci sa rozosmiali.

Neskôr večer sedel {{chlapec}} pri okne spolu s robotom XR-27.

„Vieš,“ povedal {{chlapec}}, „ty si veľmi múdry.“

Robot sa zamyslel.

„A ty si veľmi ľudský.“

„Čo tým myslíš?“

Robot sa pozrel na hviezdy.

„Ľudia sa niekedy boja. Robia chyby. Nevyhrá im všetko na prvýkrát. Ale napriek tomu skúšajú ďalej. A keď niekto spadne, druhý mu pomôže vstať. To je vzácnejšie než všetky moje vedomosti.“

{{chlapec}} sa usmial.

A prvýkrát po veľmi dlhej dobe sa cítil silný.

Nie preto, že by bol dokonalý.

Ale preto, že si konečne začal veriť.

Robot sa pomaly vypol do nočného režimu.

„Posledná otázka pred spánkom,“ zapípal ospalo. „Prečo sa ľudia smejú?“

{{chlapec}} sa zamyslel.

„Možno preto, že svet je krajší, keď sa radujeme spolu.“

Robotovi sa na displeji objavilo:

„Odpoveď uložená.“

A potom obaja spokojne zaspali.

---

Poučenie

• Obrazovky môžu byť zábavné, ale skutočný život je plný pohybu, kamarátov, dobrodružstiev a zážitkov.
• Keď sa učíme a športujeme, rastie naše telo aj odvaha.
• Nie je dôležité byť hneď najlepší. Dôležité je skúšať to znova.
• Robot môže vedieť veľa vecí, ale dobré srdce, láskavosť a emócie robia človeka výnimočným.
• Nikdy sa nepodceňuj — každý človek sa môže zlepšovať krok za krokom.