Tuleník Niko a tučniak Tiko

Rozprávka Tuleník Niko a tučniak Tiko – Veľké dobrodružstvo priateľstva

Ďaleko na severe, kde je more pokryté ľadom a na oblohe tancuje nádherná zelená a fialová polárna žiara, žil malý tučniak menom Tiko. Tiko mal čierny chrbát, snehobiely bruško a bol neuveriteľne zvedavý. Najradšej mal dve veci: šmýkať sa po ľade a spoznávať nových kamarátov.

Jedného slnečného dňa, keď svietilo nízke polárne slnko, Tiko uvidel na brehu malého tuleníka menom Niko. Niko ležal sám a vyzeral veľmi smutne.

„Ahoj! Prečo si taký zamračený?“ zavolal Tiko a šikovne sa šmykol až k nemu.

„Všetky tulenie deti sa hrajú samy a ja nemám kamaráta,“ povedal Niko potichu.

„Tak to máme rovnaké! Ja som tu tiež sám,“ usmial sa Tiko. „Chceš sa hrať so mnou?“

Niko nadšene zakýval hlavou. Tiko mu hodil snehovú guľu a o chvíľu sa už obaja smiali, behali po ľade, robili salta a šmýkali sa z malých ľadových kopcov. Celý deň sa hrali tak, až im bolo teplo aj v ľadovej krajine.

Od toho dňa sa z Tikovi a Nika stali najlepší priatelia. Každý deň spolu objavovali nové miesta. Raz našli veľkú rybu, ktorú chceli zjesť.

„Rozdelíme sa na polovicu?“ spýtal sa Tiko. „Áno! Ty si vezmeš hlavu a ja chvost,“ zasmial sa Niko. Bola to najchutnejšia ryba, akú kedy jedli.

Ďalšie dni boli ešte krajšie. Stretli veľkého bieleho medveďa Bruna, ktorý im rozprával príbehy o hviezdach. Potom navštívili starého mroža s dlhými tesákmi, ktorý im ukázal, kde sa dajú nájsť tie najsladšie mušle. A veselá biela čajka Linda ich učila robiť salto vo vzduchu.

Jedného dňa sa však Tiko a Niko rozhodli vydať na veľkú výpravu – chceli vidieť polárnu žiaru zblízka. „Pôjdeme spolu?“ spýtal sa Tiko. „Samozrejme! S kamarátom sa nebojím ničoho,“ odpovedal Niko.

Cesta bola dlhá a krásna. Prechádzali okolo ľadových jaskýň, videli tulene, ktoré sa opalovali na slnku, a počúvali vzdialené spevy veľrýb. No neskôr sa obloha zatiahla a začalo fúkať.

Zrazu sa z hlbokej tmavej vody vynorila obrovská kosatka menom Hugo. Bola veľmi veľká, mala ostré zuby a v očiach mala hlad.

„No schválne… dvaja malí tučniaci a tuleníci! Dnes mám šťastie!“ zavrčala kosatka a prudko sa vrhla k ľadovej kryhe.

Tiko a Niko sa veľmi zľakli. Začali utekať. Kosatka ich naháňala, rozbíjala ľadové kryhy a striekala veľké vlny. Bolo to veľmi strašidelné.

„Rýchlo na ľad!“ kričal Tiko. „A keď budeš unavený, skoč do vody za mnou!“ volal Niko.

Pomáhali si celou cestou. Keď bol Tiko unavený zo skákania, Niko ho tlačil vo vode. Keď bol Niko unavený z plávania, Tiko ho povzbudioval a ukazoval mu cestu medzi ľadovými kryhami. Nakoniec sa im podarilo schovať v úzkej ľadovej štrbine, kam sa veľká kosatka nemohla dostať.

Tam sa pritúlili k sebe, triasli sa strachom a čakali. Po chvíli kosatka Hugo pochopila, že ich nedostane, a odplávala hľadať ľahšiu korisť.

Keď vyšlo slnko a bolo bezpečne, Tiko a Niko sa pomaly vydali domov. Boli veľmi unavení, mokrí a vystrašení, ale mali seba.

Keď ich mamy uvideli, hneď ich objali. „Kde ste boli? Tak sme sa o vás báli!“ „Boli sme na veľkej výprave,“ povedal Tiko. „A skoro nás zjedla kosatka… ale mali sme jeden druhého.“

Niko prikývol: „Keď sa delíš o všetko – o radosť aj o strach – všetko sa dá zvládnuť.“

Od toho dňa Tiko a Niko vedeli, že najväčší poklad nie sú lesklé kamienky ani veľké ryby, ale dobrý kamarát, s ktorým sa vieš podeliť o všetko.

A tak žili šťastne, hrali sa, delili sa a pomáhali si navzájom ešte veľmi dlho.

Koniec.

Ponaučenie

Čo sa Tiko a Niko naučili? Že vedieť sa podeliť s niekým je veľmi dôležité. Keď máš kamaráta, všetko je krajšie a v ťažkých chvíľach nie si sám.

Odporúčame ďalší príbeh Tuleníka Nika a tučniaka Tika: Ostrov spievajúcich ľadovcov

Omaľovánka

Tuleník Niko a tučniak Tiko

Stiahnite si krásnu omaľovánku k rozprávke pre deti.

Otvoriť omaľovánku