Tuleník Niko a tučniak Tiko

0:00 0:00

⏱️ Približný čas čítania: 16 minút

Voľné pokračovanie rozprávky Tuleník Niko a tučniak Tiko →

Odkedy Niko a Tiko spolu prežili veľké dobrodružstvo s kosatkou Hugom, celá polárna krajina o nich vedela. Starý mrož s dlhými tesákmi ich zdravil s úklonom, biela čajka Linda o nich spievala pesničky, ktoré leteli ďaleko nad more, a dokonca aj veľký biely medveď Bruno si ich príbeh zapamätal a rozprával ho hviezdam každú noc, keď sa ukladal spať. Ale Niko a Tiko sami na to nemysleli – lebo priatelia, ktorí sa naozaj majú radi, nerátajú odvahu, ale jednoducho žijú ďalej a tešia sa každému novému dňu.

A práve taký nový deň prišiel jedného rána, keď bola obloha tak bledomodrá a čistá, že sa v nej zrkadlilo celé more.

Niko sa pretiahol na svojej ľadovej ploche, zamrkal tmavými očami do slnka a zavonial vzduch – taký slaný, studený a plný sľubov, ako býva vzduch len na severe. Tiko prišiel o chvíľu neskôr, šmýkajúc sa celou váhou po ľade s tým svojím nenapodobiteľným úsmevom, akoby každé ráno bolo ten najlepší deň jeho života.

„Tiko,” povedal Niko pomaly, „dnes ráno som mal sen.”

„O čom?” opýtal sa Tiko a sadol si vedľa neho, obaja s nohami – alebo plutvami – spustenými do studenej vody.

„Sníval sa mi ostrov,” povedal Niko a na jeho tvári sa objavil ten zvláštny výraz, ktorý Tiko dobre poznal – výraz, ktorý znamenal, že Niko o niečom rozmýšľa tak intenzívne, až mu takmer iskrí srsť. „Ostrov, kde ľadovce spievajú. Starý mrož o ňom raz rozprával, pamätáš? Hovoril, že je ďaleko na západe, tam kde sa more stretáva s oblohou, a že kto ho nájde, ten pochopí, čo znamená byť naozaj slobodný.”

Tiko chvíľu mlčal a pozeral na obzor, kde sa voda ligotala v rannom svetle ako posypaná strieborným prachom. Potom sa pozrel na Nika s očami plnými toho istého blýskavého výrazu. „Tak čo čakáme?”

Vydali sa skoro ráno, keď bolo nebo ešte na jednej strane oranžové a na druhej stále tmavofialové, ako keby noc a ráno bojovali o posledný kúsok oblohy. More bolo pokojné a ploché ako obrovské zrkadlo, v ktorom sa odrážali oblaky, takže chvílami mali Niko aj Tiko pocit, že plávajú nie vo vode, ale medzi oblakmi samotnými.

Niko plával mocnými vlnivými pohybmi, ako to vedia len tulene – elegantne, rýchlo a s takou ľahkosťou, akoby voda nebola prekážka, ale domov. Tiko šiel po svojom – chvíľu plával, chvíľu sa vyšplhal na ľadovú kryhu, chvíľu zase skočil späť, pričom si neustále niečo pozoroval a komentoval: západ slnka, tvar oblaka, smer vetra.

Cestou narazili na skupinu malých bielych ľadových krýh, ktoré sa pomaly točili okolo seba ako tanečníci, a Tiko okamžite vyskočil na jednu z nich a začal sa točiť spolu s ňou, kým sa celý nezakrútil a nepadol do vody s hlasným pleskom. Niko sa tak smial, až mu bolo treba chvíľu odpočinúť.

Ale potom, niekde okolo poludnia, keď slnko stálo nízko nad obzorom a hádzalo dlhé zlaté tiene na ľad, Niko zrazu zastal.

Napol uši.

„Tiko… počuješ to?”

Tiko vyliezol z vody a tiež sa zahľadel. Z diaľky, sotva počuteľne, prichádzal zvuk – nie vietor, nie vlny, ale niečo iné. Niečo ako hlas. Alebo mnoho hlasov naraz, splývajúcich do jedného dlhého, teplého tónu, ktorý sa chvel nad morom ako slnečné svetlo.

„Počujem,” zašepkal Tiko. „Je to… je to spev?”

„Ideme za ním,” povedal Niko.

Keď priplávali bližšie, uvideli ho.

Medzi dvoma ľadovcami, na malej ploche ľadu, ktorá sa kolísala na vlnách ako kolíska, ležal niekto. Bol to malý tučniak – menší ako Tiko, s krídlami divne zahnutými pod telom a s očami prižmúrenými od bolesti. Jedno jeho krídlo bolo poranené, zrejme po páde z väčšej ľadovej kryhy, a okolo neho nebolo vidieť nikoho z jeho rodiny ani skupiny.

Tiko sa k nemu priblížil ako prvý. „Ahoj,” povedal potichu, aby ho nepreľakol. „Ako sa voláš?”

Malý tučniak otvoril oči – boli veľké, okrúhle a veľmi unavené. „Volám sa Pipi,” povedal slabým hlasom. „Hľadám svoju mamu. Oddelili sme sa vo víchrici a ja… ja neviem, kde som.”

Niko a Tiko sa pozreli na seba. Nepotrebovali hovoriť ani slovo – niektoré rozhodnutia sa robia bez slov, len s pohľadom, v ktorom je všetko jasné.

„Zostaneš s nami,” povedal Niko jednoducho. „Kým ťa nenájde mama, alebo kým ju nenájdeme my.”

Pipi sa na ne díval s prekvapením, potom otvoril drobný čierny zobáčik a z očí mu vyhŕkli slzy, ktoré okamžite zamrzli na perách. „Ale vy ma nepoznáte.“

„To nič neznamená,” povedal Tiko a sadol si vedľa neho. „My sme tiež neboli kamaráti, kým sme sa nestretli. A teraz by som za Nika skočil aj do tej najtemnejšej vody.”

„A ja za Tika by som vybehol aj na najvyšší ľadovec,” dodal Niko.

Pipi sa usmial – prvýkrát za dlhý čas.

Pokračovali spolu – traja, nie dvaja. Niko plával okolo ľadovej ploche, na ktorej ležal Pipi, a jemne ju posúval vpred, kým Tiko šiel vedľa a rozprával príbehy, aby Pipiho myseľ nemyslela na bolesť. Rozprával mu o kosatke Hugovi, o polárnej žiare, o starom mrožovi a jeho mušliach, o čajke Linde a jej saltách. A Pipi počúval s otvorenými očami, zabudnúc na chvíľu na bolesť v krídle.

Spev bol stále hlasnejší.

A potom, keď preplávali pomedzi dva veľké ľadovce pokryté modrastým ľadom, uvideli ho.

Ostrov.

Nebol veľký – skôr taký, ako keby niekto vzal kus poľa s trávou a zeleným machom a položil ho doprostred mora. Okolo neho stáli ľadovce v polkruhu, vysoké a priezračné ako kryštál, a z každého z nich vychádzal ten zvuk – hlboký, teplý, nežný spev, ktorý nesúvisí so slovami ani s melódiou, ale s tým, čo cítite v hrudi, keď vás niekto miluje.

„Spievajú naozaj,” zašepkal Tiko.

„Ľadovce spievajú, keď sa v nich pohybuje voda,” povedal Niko ticho, akoby si spomínal na niečo, čo raz počul od dedka. „Ale takto… takto som ich ešte nepočul nikdy.”

Pipi sa posadil na svojej ľadovej kryhe a tiež počúval. A na jeho tvári sa stala zvláštna vec – bolesť z krídla stále bola, ale výraz na tvári sa zmenil. Zmäkol. Uvoľnil sa. Akoby ten spev bol teplá deka, ktorá ho zahalila zvonku aj zvnútra.

Na ostrove strávili noc.

Niko priniesol ryby – tri pekné, lesklé, čerstvé – a rozdelili sa rovnomerne, hoci Pipi spočiatku odmietol. „Vy ste mi ich vylovili, sú vaše,” povedal.

„Keď sa delíš s kamarátom, vec sa nestráca,” povedal Tiko vážne. „Zdvojnásobuje sa.”

Pipi nakoniec vzal rybu a zjedol ju tak rýchlo, že mu Niko aj Tiko zasmiali, a potom mu dali ešte kúsok zo svojich, lebo bolo jasné, že mal väčší hlad, než priznal.

Keď nastala noc a polárna žiara sa rozlila po oblohe v zelených a fialových vlnách, traja priatelia ležali vedľa seba na mäkkom machu ostrova a pozerali nahor. Ľadovce naďalej spievali – teraz tichšie, ako keby vedeli, že je čas spať.

„Niko,” povedal Pipi šeptom, „prečo ste mi pomohli? Mohli ste pokračovať na výprave.”

Niko chvíľu mlčal a pozeral na polárnu žiaru, ako sa vlní a tancuje. „Lebo raz nám tiež niekto mohol pomôcť alebo nepomôcť,” povedal nakoniec. „A keby nepomohol, neboli by sme tu. Takto sa to prenáša ďalej – dobrota od jedného k druhému, ako svetlo polárnej žiary, ktoré prechádza z jedného miesta na druhé.”

Tiko prikývol. „A okrem toho,” dodal s úsmevom, „teraz máme o kamaráta viac. A kamarát je vždy lepší ako žiadny kamarát.”

Pipi sa usmieval s zatvorenými očami, keď ho pomaly premáhal spánok.

Nasledujúce ráno prinieslo veľké prekvapenie.

Keď sa Niko zobudil ako prvý a pozrel na more, uvidel ich. Skupina tučniakov plávala smerom k ostrovu – päť, desať, pätnásť – a uprostred nich jedna mama s hlasitým, naliehavým volaním, ktoré sa odrážalo od ľadovcov a nieslo sa ďaleko.

Pipi sa zobudil akoby ho niekto šuchol. Naklonil hlavu. Zachvelo sa mu telo.

„Mama,” zašepkal. A potom, zabudnúc na bolesť v krídle, zoskočil do vody a preplával k nej tak rýchlo, ako to len vedel.

Niko a Tiko stáli na brehu ostrova a pozerali, ako sa malý tučniak vrhá do náručia svojej mamy, ako ona okolo neho ovíja krídla a nežne mu hvízdaní do peria, a ako ostatní tučniaky tvoria okolo nich malý, teplý kruh.

Potom sa Pipi otočil a pozrel na nich.

„Ďakujem,” zavolal cez vodu. „Nikdy na vás nezabudnem.”

„Ani my,” odpovedal Tiko.

A Niko len kývol hlavou, lebo niekedy sú gestá väčšie ako slová.

Na ceste domov bolo more pokojné a nebo čisté. Tiko a Niko plávali vedľa seba, občas mlčky, občas sa rozprávajúc o tom, čo zažili, no väčšinou len tak – prítomní jeden druhému, čo je niekedy to najdôležitejšie, čo môže kamarát urobiť.

Keď dorazili domov a ich mamy ich privítali na brehu, Tikova mama sa ho opýtala: „Kde ste boli tak dlho?”

Tiko sa na chvíľu zamyslel. „Šli sme počúvať, ako spievajú ľadovce,” povedal. „A pomohli sme niekomu nájsť mamu.”

Tikova mama sa na neho pozrela s takým výrazom, aký majú maminy vtedy, keď sú na deti hrdé, ale nechcú to hneď ukázať. Potom ho objala tak silno, že mu trochu zapraskal chrbát.

A to bolo to najlepšie, čo mohol na konci dlhého dňa cítiť.

Dobrú noc, malý kamarát. Ľadovce spievajú aj dnes – stačí zatvoriť oči a počúvať.

Ponaučenie

Skutočné priateľstvo sa neprejaví len vtedy, keď je veselo a ľahko – ale práve vtedy, keď sa niekomu darí zle a my sa rozhodneme zastaviť a pomôcť, aj keď nás to niečo stojí. A dobrota, ktorú urobíme, sa nepominie – putuje ďalej od jedného srdca k druhému, ako svetlo polárnej žiary putuje z jedného konca oblohy na druhý.